streda 28. septembra 2011

Hľadá sa netopierko


V pondelok som išiel po Nelinku do školy ja. Už som sa nemusel tak veľmi ponáhľať ako minule a tak som v kľudne došiel do školy. A tam som našiel veľmi smutnú Nelinku. Stratil sa jej netopierko - gumená hračka ktorú mala rada.

A to bolo plačúúúú... Hlavne keď "chápavý" ocko začal najprv hľadať morálne poučenie a nie utešovať svoju dcérku. Ono sa mi ani veľmi nečudujte, za necelý mesiac čo chodí do školy, tak okrem netopierka už stihla stratiť niekoľko ceruziek a strúhadlo.

No ale po chvíľke, pod tlakom plaču (tie deti to na nás ale hrozne hrozne vedia :) ) nastúpil chápajúci ocko a sľúbil, že doma spraví plagát a donesieme ho do školy. Včera, teda v utorok, ho Nelinka zobrala zo sebou. Keď som ju bral potom poobede zo školy tak ten "plagát" visel pred triedou na nástenke. Vraj ho dala pani učiteľke ktorá ho tam potom pripla. No a keďže chápavý ocko ešte sľúbil, že ten plagát dá aj na internet tak plním svoj sľub. Keby ste našli netopierka niekde tak mi napíšte :)

Inak včera cestou domov som našiel na múriku položenú jej stratenú sponku ...

pondelok 26. septembra 2011

Homework

Áno, aj vo veku 35 rokov človek musí písať domáce úlohy. Je pravda, že posledné dve domáce úlohy z angličtiny, ktorú máme vo firme som akosi zabudol spraviť, tak by sa konečne zišlo spraviť aspoň túto :) Na domácu úlohu sme dostali porovnať "byť slávny" a "byť úspešný". Keďže to je domáca úloha z angličtiny tak nasledujúce riadky budú písané daným jazykom...

Being famous is not something that would make me feel successful - unless one was striving for mediocrity.
- William Hurt

I have read few quotations from famous people about being famous and this one pops up. Funny part is, that name William Hurt was not very famous to me and I had to google to know who he is. But his quotation is good one.

What we could say about being famous? Many times it looks like that being famous is easy job. Nice women is smiling to the camera, handsome boy is answering reporters’ questions with ease, naked beauty pretending not to see paparazzi ... But that is only one side of coin. What we usually see is only "being famous" part but not "working hard to be famous" part. And there are many others "working hard to be famous" so you have to be  "working even harder to be famous".

And what about being successful? Famous people are usually successful but not all successful people are famous. But they have one thing in common and it is working hard part. Every really successful person has to put lot of effort to be successful. It does not matter if your success is about being famous, being first in Olympic Games or it is about being the best software developer. Each of those people has to work hard many years and many times without being noticed by others.

So, what do I prefer? Being famous or being successful? For me being successful is sufficient. I do not really care about being famous part. I do not want to be in the news or being spied by paparazzi.

utorok 20. septembra 2011

Ach tie pondelky...


Moja žienka je učiteľka a tak sa prispôsobujeme z času na čas jej rozvrhu. Niektoré dni proste musím vypadnúť z roboty skôr. A väčšinou to padne na pondelok. Už si vlastne ani nepamätám kedy to bol aj iný deň.

No a včera bol prvý takýto pondelok v tomto školskom polroku - na školské polroky a nie semestre to rátam už od 5-teho septembra. To je dátum kedy moja Nelča prvý krát išla do školy.

No a v tento pondelok bola úloha jasná a jednoduchá. Proste typ úloh ktoré sa dokážu poriadne zamotať. Zadanie znelo "Vybrať Nelču zo školy a na 16:10 ju zobrať na hudobnú." Proste pohodička.

15:25
Začal mi zvoniť budík aby som už vyrazil. Teda ťažko to nazvať zvonením. Asi pred týždňom som posťahoval nové zvonenia a teraz sa ozvalo zvonenie s názvom "Atomic bomb siren".
Tak som vyrazil k autu a následne smerom Devínska.

15:50
Vybieham z auta, tušiac že času nie je nazvyš. Cestou stretávam známych s deťmi - spolužiakmi Nelči - ktorých deti tiež chodia na hudobku. Hlavou mi blyslo, že na to koľko je hodín sa nejak veľmi zdržiavajú. Ale času na vypytovanie nejak nebolo.

15:55
Nelča zbalená a hor sa domov po hudobkársku žiacku knižku. Našťastie bývame cez cestu a tak sme boli doma za chvíľku.

16:00
Poslal som Nelču nájsť žiacku knižku a ja som skočil na záchod. Nelču som samozrejme potom našiel bez žiackej knižky ako si listuje v takej knižke s dinosaurami (celý ocko, aspoň viem určite, že je moja :) ). Tak ocko našiel žiacku knižku a pýta sa Nelči
   "To je všetko čo potrebuješ na hudobku?"
Chvíľka zamyslenia a potom prišla odpoveď ktorá ma vôbec nepotešila
   "Nezobrali sme si prezuvky zo školy."

16:05
Naspäť v škole, berieme prezuvky a už viac než rezkým krokom ideme ku Cliu (Renault Clio kto by nevedel :) )

16:06
V Cliu. Otočím kľúčom a nič. Teda zvuk ako keby sa chcelo auto naštartovať, ale k naštartovaniu nedôjde...

16:08
Prestalo ma baviť skúšať naštartovať a vyšiel som z auta a zbadal mláku benzínu pod autom...

16:09
Bežím po kľúče od Toyoty.

16:10
Znovu doma. Beriem kľúče od Toyoty. Cítim, že začínam byť pekne spotený. Bežím k autu.

16:12
Presadáme do Toyoty. Naštartovala v pohode. Škoda len, že má prasklinu na čelnom skle trošku väčšiu aká je povolená na jazdu. Ale s tým sa v tomto momente netrápim. Smerujem k hudobke.

16:13
 "Blbá ženská" mi vbehla z bočnej uličky do cesty a vlečie sa predo mnou. A keďže už tak či tak meškáme (ocko prvý krát ma dať dcérku do hudobky a aj to poriadne zmešká ...) tak tá "blbá ženská" mi vykĺzne nahlas čo Nelču poriadne poteší a po zvyšok cesty sa zo zadu ozýva "blbá ženskááááá".

16:15
Parkujeme pred hudobkou. Konečne je cieľ blízko.

16:17 
Prezutá do prezuviek a ocko s návlekmi zarazene stojíme pred dverami triedy v hudobke. Papierik na dverách hlása "Sme v 7B". Super, teraz hľadať 7B. Pre tých čo nepoznajú hudobku v Devínskej, ide o dvojpodlažnú budovu širšiu a dlhšiu so spleťou chodieb. Teda aspoň mne to tak pripadalo keď som sa snažil nájsť 7B. Najmä ak číslovanie dverí mi nedávalo žiaden zmysel.

16:18
Šialeno beháme po budove hudobky v šialenej snahe nájsť 7B.

16:19
Stále to isté ako o 16:18.

16:20
Stále to isté ako o 16:18. Mám pocit, že sme už snáď našli všetky možné čísla od 1 po 30 okrem 7.

16:21
Oslovila nás nejaká pani, pravdepodobne zamestnankiňa hudobnej
    "Hľadáte niečo?"
    "Áno, hľadáme 7B."
    "A čo tam má byť?"
    "Na našej učebni bol lístok, že sme v 7B."
    "A kto vás učí?"
Zamyslenie, ako povedať slušne a nevyzerať ako idiot, že nemám šajnu kto učí moju dcéru? Tak niečo zamrmlem s tým, že ukazujem smerom kde ma Nelča normálne triedu
    "Tam na druhom poschodí v zadu."
    "A aké číslo dverí?"
Ďalšie zamyslenie. Už aj tak vyzerám ako idiot tak už to viac nepokazím
    "Hmmm, ani neviem."

16:22
Daná pani nás berie k učebni 7B. Je pekne zastrčená v bočnej chodbičke.

16:23
Pani klope na dvere a otvára. Nejaké dievčatko tam má lekciu klavíru. Žiadne "Základy hudobnej výchovy". Ak som do teraz nevyzeral ako idiot pre danú pani tak už teraz určite.

16:24
Volám známej ktorú som stretol cestou do školy
    "Kde sú deti?"
    "Aké deti?"
    "No hudobka..."
    "Ale hudobka ešte nezačala..."
Chvíľka pauzy, možno aj bolo počuť ako začali šrotiť kolieska v mojej hlave...
    "Nemala začať hudobka 16:10?"
    "V pondelok začínaju 16:40. To v piatok začínajú 16:10."
Chvíľka pauzy
    "Ok, tak my sme už tu ..."

16:25
Si sadáme na lavičku v hudobnej, odovzdávam Nelči mobil aby sa mohla zahrať "Nahnevané vtáky" (Angry Birds :) ) a ja sa v kľude vydýchavam. Ešte vysvetľujem nedorozumenie pani, ktorá sa nám snažila pomôcť. To čo si o mne asi myslí ma v tomto momente netrápi.

Neskôr večer, keď som stretol moju žienku Táničku, tak sa jej nesmelo pýtam (no samozrejme, že som predpokladal, že to som bol ja kto poplietol ten čas :) )
    "O koľkej mala byť dnes hudobka?"
    "16:10"
Jupíjajéééé, konečne som to nepoplietol ja. Samozrejme, že môj poker face zostal, ale môj hlas už bol určite o mnoho sebaistejší
    "Určite 16:10?"

No čo už, tento semester si veľmi dobre zapamätám o koľkej je v pondelok hudobka :)