Nad Tatrou sa blýska...

Nad Tatrou sa blýska,

hromy divo bijú.

Zastavme ich bratia,

veď sa ony stratia,

Slováci ožijú.

To Slovensko naše

posiaľ tvrdo spalo.

Ale blesky hromu

vzbudzujú ho k tomu,

aby sa prebralo.

Preistotu začínam s hymnou aby si o mne niekto nemyslel, že nie som vlastenec. A keby niekomu chýbalo ozvučenie tak ho nájde na tejto linke Úrad vlády Slovenskej republiky / Slovenská hymna. Týmto som si dúfam odbil oficiálnu vlasteneckú povinnosť a teraz sa poďme venovať tomu, čo je podľa mňa to vlastenectvo naozaj.

Vlastenectvo je podľa mňa úcta, dôvera, pocit hrdosti a možno nadnesené povedané láska k svojej vlasti. Je to vyjadrenie vzťahu ja a moja vlasť. Tak isto ako pri každom vzťahu, tak ani pri vlastenectve úcta, dôvera ani láska nepríde nasilu s donútenia. Zároveň mi aj druhá strana musí poskytnúť niečo, prečo ju mám mať rád.

To čo súčasná vláda vlasteneckým zákonom sa snaží, je vytvoriť lásku nasilu. Ja vôbec nie som proti tomu, aby deti získavali v školách pocit hrdosti k tomu, že sú občanmi Slovenska, hrdosti k symbolom Slovenskej Republiky. Ale naozaj si niekto myslí, že to pôjde púšťaním hymny každý pondelok ráno? Podľa mňa nie.

Ono to musí prísť z opačnej strany. Najprv deti (a ľudia vo všeobecnosti) si musia získať hrdosť na vlasť bez donútenia a až potom možná sami budú žiadať hymnu v pondelok ráno. Začnime učiť deti o tom, čo je vlasť a čo reprezentujú jej symboly. Ale nie spôsobom suchého výkladu dejín. Rozprávať sa o tom ako sa Slovensko stalo Slovenskom a čo preto museli ľudia v minulosti obetovať a spraviť.

Ja som hrdý na to, že som Slovák, ale bohužiaľ nie som hrdý na to v akej krajine žijem. Politická strana, ktorá sa najviac tvári vlastenecká vlastne ani vlastenecká nie je. Predstavou SNS o vlastenectve je "kopnúť do Maďara". No a popri tom si nahrabať nehorázne sumy do vlastných vrecák a tak vlastne okrádať každého Slováka. To má byť akože vlastenectvo? No a keďže im to "žerie" veľká väčšina národa, tak aj tá naša najpopulistickejšia strana musela s tým niečo urobiť a tak sa stalo, že SMER vo veľa "vlasteneckých" záležitostiach kvalitne konkuruje SNS. Vo vymenúvaní, prečo nebyť hrdý na našu krajinu by sa dalo pokračovať veľmi dlho. A tých dôvodov práve pri tejto vláde, ktorá prináša akože vlastenecký zákon, stále pribúda a pribúda...

Ešte musím dodať, že vlastenectvo neznamená nenávisť k vlastencom z iných krajín. Do vlastenectva nenávisť nemá čo patriť. Veľakrát si spomeniem v takýchto chvíľach na pesničku Imagine od Beatles. Ja viem, že sa to dá ťažko pochopiť a ja sám som dlho nechápal o čom je daný text. Pripadal mi ako niečo čo vyjadruje totálnu ignoranciu. Ale keď vidím kvázi vlastencov od nás a z Maďarska, alebo si spomeniem na vojnu v Juhoslávii, alebo ... no tých "alebo" je proste na svete strašne veľa.

Anglicky
Imagine there's no countries

It isn't hard to do
Nothing to kill or die for
And no religion too
Imagine all the people
Living life in peace...

Slovensky
Predstav si, že neexistujú žiadne krajiny,
nie je to také ťažké.
Predstav si, že neexistuje dôvod vraždiť, či zomierať
a nebolo by tiež žiadne náboženstvo.
Predstav si, že všetci ľudia žijú v mieri.

Buďme hrdí na to, že sme Slováci. Snažme sa zmeniť dôvody prečo nebyť hrdý na svoju krajinu. Potom nám hymna pred každým športovým podujatím alebo v pondelok v školách príde ako rozumná vec. Ale k tomu máme ešte dlhú cestu pred sebou a takéto vlastenecké zákony, aký predviedla táto vláda sú skôr len polená pod nohy. Ale aspoň na to hrdo akože vlastenecky, v čase krízy, dáme milión euro.

Čo Vy na to?

Prebrané zo sme.sk.

Ach tá klimatická vojna

Najprv sa musím priznať, že v klíma vojne nie som ani na jednej strane. Osobne ale vidím, že sa s klímou niečo deje. Alebo aspoň mám ten pocit, že je to tak. Problém je v tom, že nemám ani 40 rokov a to je dosť biedne krátky čas aby som niečo mohol vyhlasovať o dlhodobom správaní sa klímy. Zároveň už ani nebývam na strednom slovensku a teda spomienky z mladosti tiež majú inú informačnú hodnotu.

No a keď si prečítam niektoré články na túto tému, tak sú veľakrát úplne protichodné a veľakrát agresívne voči oponentom. Dopracovať sa k relevantným vedeckým poznatkom, teda údajom ktoré mňa ako matematicko/technicky orientovaného človek najviac zaujímajú, je ťažké a hlavne je ťažké odlíšiť naozaj fakty od balastu a výmyslov. Problém je aj v tom, že rovnaké fakty sa rôzne interpretujú. Veľa vecí je "vypočítavaných", veď napríklad sa uvažuje o tom aké boli teploty v minulých tisícročiach. Nepredpokladám, že by niekto vtedy mal teplomer alebo už bol vynájdený stroj času. Chápem, že niektoré informácie sa dajú z určitých informácií odvodiť, ale stále je tam podľa mňa veľká miera možnej chyby. Ďalšou časťou problému je človek, teda miera akou vplýva na aktuálne zmeny. Či by sa niečo podobné neudialo aj bez nás, samokorunovaných pánov tvorstva. Veľmi veľa neznámych a príliš málo presných vstupných dát.

A teraz sa dostávam k dôvodu prečo tento príspevok píšem. Vedci a ľudia zainteresovaní do klimatických výskumov a všelijakých panelov mi už dávnejšie pripadali dosť neseriózni (pre istotu pripomeniem, že ja nie som na žiadnej strane - ale tak isto ako pri niektorých iných veciach nemusí človek byť stotožnený z ľuďmi čo propagujú určitú myšlienku, ale môže s ňou súhlasiť alebo ju aspoň neodmietať). Minulý týždeň sa podarilo hackerom dostať sa k asi 1000-ke mailov a viac než 2000 dokumentom Climate Research Unit v East Anglia University v Anglicku. Po internete už nájdete niekoľko desiatok zaujímavých "výberov" a v nich sa prejavuje naozaj nepekné správanie a človek naozaj zisťuje, že prebieha určitá klimatická vojna. Jeden príklad za všetky je keď Phil Jones, pracujúci na veľkej klimatickej správe pre U.N., žiada kolegov aby zmazali nepohodlné maily. A potom verte klimatológom.

Dúfam, že som nenaletel len poplašným správam na internete a nebudem na smiech. Ale v podstate keď sa nad tým zamýšľam tak radšej by som bol ja na smiech ako vedomie, že sa veda zase dala takto nepekne zneužiť.

Takto sa so mňa stáva skeptik. Skeptik v tom zmysle, že budem veľmi skeptický voči hocijakej klimatickej vedeckej teórii.

Zopár liniek k téme na záver:

• ClimateGate: Climate center's server hacked revealing documents and emails
• Climate Emails Stoke Debate
• CRU Correspondence
• Leaked FOIA files 62 mb of gold

Dve polievky a päť kuracích pŕs

Za posledný týždeň som mal dve rôzne skúsenosti so službami tu u nás na Slovensku. Začnem tou prvou príjemnejšou z dnešného dňa.

Tu v Auparku veľa toho na výber na obed nie je. Buď dosť drahé lepšie jedlo alebo lacnejšie jedlo fastfoodové. Nemohol som napísať, že lacné lebo suma medzi 3 a 4 euro nie je podľa mňa lacný obed a aj je dosť odvážne ho označovať za lacnejšie :) To drahšie stojí niekde medzi 5 až 7 euro. Kto ma pozná, že za príjemný obed som si ochotný priplatiť. Po počiatočnom hľadaní obľúbenej výdajne (nazvať reštauráciou sa tam dajú iba cca 2-3 podniky) som nakoniec skončil v Pizza Hands. Nedajte sa zmiasť, s pizzou tento podnik má pramálo spoločné. Zato varia príjemné jedlá a robia dobré a čerstvé šaláty, dalo by sa povedať že je všetko tak trochu talianske.

Dnes som si u nich dal paradajkovú polievku a torteliny. Hneď na to vytiahli akciovú ponuku s tým, že ako polievka tam je slepačia polievka ktorú nemajú normálne v ponuke. Tak som hneď zo srandy, že to ste tam dali ale skoro, tú by som si predsa dal. Čo aj bola pravda lebo som trošku nachcípnutý a dobrá slepačia robí zázraky. A tak sa ma spýtali, že či ju naozaj chcem. A ja že áno. A tak nabrali novú polievku a dali mi ju zadarmo. A tak som mal dve polievky a hlavne dobrý pocit, že už niekde na Slovensku začínajú chápať o čom služby naozaj sú. Chápu, že služby nie sú jednorázová záležitosť a spokojnosť zákazníka je obojstranne dôležitá - ja mám dobrý pocit a oni môžu mať dobrý pocit že u nich miniem nabudúce znova peniaze :)

Presuňme sa o pár dní dozadu. Cca tak na sobotu. Potreboval som kúpiť kuracie prsia na "Kura s jablkami a banánmi" a tak najjednoduchšia vec bola skočiť do Terna u nás v DNV. Banány a jablká som mal už dva dni, keďže toto jedlo bolo pôvodne plánované na štvrtok. Ale v ten štvrtok som spravil veľký nákup a samozrejme, že som zabudol kúpiť kuracie prsia. A tak v sobotu, s vedomím, že si budem musieť pri pokladni vystáť niekoľko minútovú šoru, som sa vybral do toho Terna. V Terne som zistil, že majú super akciu na kuracie prsia a tak na mňa zíval prázdny regál. Našťastie tam majú aj také mini mäsiarstvo a tam mali ešte nejaké kuracie prsia. Síce už nie za akciovú cenu, ale hlavne že mali.

Potreboval som ich päť kusov a tak som si aj pýtal. Tetuška keď zistila, že už má posledných šesť kusov a tak by jej jedno zostalo, mi ho hneď chcela prihodiť. Keďže som vedel, že už aj tých päť je veľa tak som ju zastavil, že potrebujem iba päť lebo to mám tak v recepte. A ona, že aby som si zobral, veď im tam nebudem nechávať len jedno. A keď som odmietol, tak začala frfať. V tom momente prišla skontrolovať stav zásob jej kolegyňa a tetuška sa nezdržala a začala ma hlasno ohovárať. Že tento pán nám nechal jedno posledné kuracie, lebo to "vraj má v recepte". No proste som len užasnuto počúval a čakal kým mi nepodá tých mojich päť kuracích pŕs. Mal som sto chutí zavolať vedúcu a aj trošku ľutujem, že som to nespravil.

Keď si to človek spočíta, tak jedno kuracie prso ma vyšlo na cca 1.40 eura a takže tetuška odo mňa chcela aby som si kúpil niečo, čo vôbec nepotrebujem a minul starých ~40SKK.

Bohužiaľ takéto správanie v tom našom devínskom Terne nie je až taký ojedinelý jav. Našťastie ide asi iba o dve predavačky a ostatné sú príjemné.

Na záver iba dodám, že kura na banánoch a jablkách aj napriek terne v Terne dopadlo dobre a chutilo aj moje ženuške aj dcérke. Z Pizza Handu som zvládol zjesť iba tú slepačiu ale z tej paradajkovej som vyjedol aspoň syr.

Rozprávka o nástrahách internetu: Bez kožušteka

Akurát som dopočúval Hudáka a pozerám, že je tam odkaz na "rozprávku" čo som v telke v poslednej dobe videl asi 4x. 

Pravdu povediac keď som to videl prvý krát tak som si myslel, že to je nejaká paródia - teda aspoň na začiatku rozprávky. Potom mi ale došlo, že z našich peňazí sa vytvoril zas nejaký mačkopes. 

Môj neodborný názor je, že malé deti to nepochopia a tie staršie budú mať z toho iba srandu. Čo je horšie, pre niektoré deti to môže byť návod ako môžu vyskúšať niečo zakázané. Veď zakázané veci sú tie najlákavejšie pre deti. Neviem či je rozumne suplovať výchovu rodičov - teda podľa môjho názoru tieto veci musím naučiť moje dieťa ja sám. Pomôcť môže škola. Ale možná sme už tam, kde veľa detí ignorujú rodičov lebo rodičia ignorujú ich? A že by toto bol spôsob ako nejaký úrad pomôže?

Kľudne so mnou polemizujte - pretože by som mal rád pocit, že to nie sú vyhodené peniaze. Najmä ak viem, že tých dielov je viac.

Inak ďalšie "rozprávky" z daného cyklu:

Včerajšie tretie MHD prekvapenie

V novej robote nie som ani dva mesiace. Za tých niekoľko týždňov som zažil pokazenie troch autobusov MHD. Akurát včera bol ten tretí. A to nespomínam, že v pondelok na Patrónke som vystúpil z autobusu ktorý za sebou zanechal poriadnu mláku vody a dymilo sa z neho. Predpokladám, že na ďalšiu zástavku už nedošiel... Nepamätám sa kedy pred touto robotou sa pokazil autobus v ktorom som sedel. Táto nová robota má nejaký zlý vplyv na MHD ;)

Cesta do Bratislavy, trabant a céčka

Včerajšia cesta zo Zvolena do Bratislavy bola o dosť horšia ako obyčajne. Teplota sa pohybovala medzi 32˚ a 34˚ a naše inak dobre vybavené auto samozrejme nie je vybavené klímou, takže teplota v skleníku (inak povedané dnu v aute) sa pohybovala o pár stupňov vyššie. Prvé slimačenie nás čakalo už pred Žiarom nad Hronom a zápcha začínala ešte hodný kus na tej dvojprúdovke od Zvolena. Inak rozmýšľali ste niekedy prečo sa to volá zápcha? Mňa napadá jedno - aj keď sa na to chcete vysrať tak to nejde - proste v tej zápche stojíte až po uši. Najhoršie bolo zistenie, že semafory v Žiari asi nejaký inžinier nastavil tak veľmi geniálne, že na vedľajšej ceste čakalo asi tak 6 áut a na hlavnej ceste bola cca 3-4km zápcha. Našťastie sa pravidelná zápcha pred Nitrou nekonala. Ale aj tak sme do Nitry dorazili už s poriadnym zdržaním. Cesta z Nitry do Bratislavy bola prekvapením. Teraz nemyslím tie dve Porsche čo nás predbehli rýchlosťou niekde medzi 220km/h a rýchlosťou svetla. Myslím tým diaľnicu medzi Trnavou a Bratislavou. Na veľké prekvapenie to tadiaľ išlo relatívne plynule a rýchlo. A príchod do Bratislavy vôbec nebol prekvapením, zas v opačnom smere merali policajti a to bolo jediné miesto kde sme policajtov zazreli. Zas na úplne zbytočnom mieste, ale už si pomaličky zvykám a blikám o sto šesť. Ďalším prekvapením bola poriadna zápcha na obchvate. Ako som zistil neskôr, tak príčinou nášho zdržania bolo niečo s prístavným mostom. Ďalší inžinier tam navrhol dať na preklenutie neviem čoho dve železné platne, takže všetci museli poriadne spomaliť. Našťastie potom už len cesta cez tunel kde sa nejaká blondínka zabudla zaradiť do pravého pruhu, kadiaľ ju potom samozrejme niekoľko nedočkavcov predbehlo. Ja som si ale radšej počkal kým sa zaradí a pri predbiehaní som sa na ňu sladko usmial. Tak sladko ako sa usmieva človek po troch hodinách v skleníku alebo kyslá uhorka v zaváraninovom pohári. No a hor sa do Devínskej. Konal sa tam malý zázrak v podobe voľného miesta na parkovanie. Po vystúpení nás vybozkávalo na privítanie stádo komárov čo sme im priateľsky oplatili milým ale ráznym priateľským potľapkaním po chrbte. Zvyšok večera sme ukončili potením sa v prehriatom byte. A chcel by som vedieť, či to bolo podvedomie, či náhoda alebo som proste jasnovidec. Teda ja osobne sa prikláňam k tej poslednej možnosti :) Totižto tie tri hodiny v aute dávajú priestor na rozmýšľanie a včera ma po predbehnutí VW chrobáka a Fiatu 500 napadlo, že by bolo fajn mať aj nový trabant. No a dnes ráno pri preberaní sa správami som našiel článok "Nový Trabant predstavia v septembri. Zatiaľ ako prototyp". A keď už sme v tej dávnej komunistickej ére - článok "Céčka boli v ČSSR vzácne ako tvrdá mena" mi pripomenul moje detské roky. Len zavrieť oči a spomínať. Také niečo sa pre nás už nezopakuje.

Devalvácia vysokých škôl pokračuje

Musím priznať, že keď som bol študent tak mi to až tak nevadilo. Teraz s určitým odstupom mi to začína vadiť. Naše školstvo stráca kredit. Nechcem teraz uraziť dobrých učiteľov, poznám aj takých dosť, ale na vysokých školách učí v poslednej dobe čím ďalej tým menej naozaj odborníkov. Platy v školstve, najmä pre Bratislavu a iné väčšie mestá nútia tých dobrých veľakrát zmeniť zamestnanie a ísť do lepšie plateného zamestnania. Takto na školách zostávajú buď ľudia čo sú zanietený pre svoj odbor a učenie, alebo taký čo na lepšie platené miesto nepomýšľajú pretože naň nemajú. Ja osobne mám pocit, že tých prvých je až príliš málo. A to je len jedna stránka mince. Druhá a nie posledná sú študenti. Vôla učiť sa alebo dosiahnuť nejaký kredit u majoritnej väčšiny z nich klesá s klesajúcim kreditom škôl a klesajúcou odbornosťou učiteľov. Cieľom vysokoškolského študovania sa tak stáva zisk niekoľko písmeniek k menu skoro zadarmo, oddialenie nástupu do práce o niekoľko rokov a strávenie tých pár rokov užívaním si študentského života. Veď načo by sa snažili keď výsledkom mordovania sa so štúdiom a prechádzaním s odretými ušami je tak či tak to isté - tých pár písmeniek pri mene. Uplatnenie v živote majú ľahšie po väčšinou takí čo si našli popri škole zamestnanie a nie študenti čo sa majú snahu niečo naučiť. Nie je tu proste motivácia pre študentov niečo naozaj dokázať. A tak devalvácia školstva prichádza aj z ich strany. No a ďalšou stranou mince (ja viem, viem - trojstranná minca) je štát. Či už za tejto vlády alebo za iných vlád štát pristupuje ku školstvu ako k niečomu čo sa dá ohodnotiť nejakou sadou čísel. Školy prijímajú enormné množstvá študentov len pre to, že dostanú za každého dotáciu. Učitelia nechávajú prejsť pomaly každého lebo to majú nariadené z hora a ak tak nespravia tak idú na koberček - veď škola tým stráca peniaze. To že škola každým pardón za výraz - blbečkom čo prejde a dostane diplom stráca kredit - to nevadí. Hlavné sú peniaze. A ešte úžasnejšie sú prípady zahraničných študentov. Poznám pár ľudí čo takých učili a to čo som sa dozvedel nie je vôbec pre slabé žalúdky. Nebudem to tu vypisovať, ale takéto aktivity musia nehorázne znižovať kredit škôl. A to je výrazne dôsledok toho ako nastavil štát financovanie škôl. A čo ma vlastne vyprovokovalo napísať tento príspevok? Najnovšia iniciatíva Ministerstva školstva sa snaží o ešte väčšiu devalváciu. Je mi až smutno kam to smeruje. Že vraj proti kríze. Bohužiaľ je to krátkodobé riešenie a musím povedať, že to nie je len charakteristika tejto vlády. Nakoniec skončíme tak, že všetci aj tak povinne pôjdu na vysokú školu... Potom kredit mať vysokú školu bude nula. Pravdu povediac ja neviem ako by som to riešil. Moja predstava je, že učiteľ je vysoko vážená a dobre platená profesia, ktorá ale podlieha prísnemu výberu. Študentov by bolo menej a štúdium bolo by ťažšie. Asi by som ponechal to, že do prvého ročníka nabrať viac ľudí ale mať na konci prvého ročníka veľké sito s malými dierkami. A štát by prispieval podľa kvality prejdených študentov. Ja viem - to sa veľmi ťažko hodnotí - ale podľa čoho iného by mala byť škola hodnotená ak nie podľa toho čo vychová? Ale už dávno neverím, že také niečo sa môže stať na Slovensku.

40 rokov od dobytia mesiaca

Orol pristál 21.júla 1969 o 21:17:39. 40 rokov dozadu. A o vyše šesť a pol hodiny neskôr, teda až na druhý deň, sa ozvalo Nielove Amstrongove

„Je to malý krok pre človeka, ale veľký skok pre ľudstvo.“

Tie slová pozná snáď každý. Málokto si už ale pamätá meno toho druhého. 15 minút po Amstrongovy sa prešiel po mesiaci Buzz Aldrin. ktorý sa ešte vtedy volal Edwin Eugene Aldrin. Buzzom sa stal až v roku 1988 keď sa oficiálne premenoval. Druhý to proste máva ťažké. A čo ešte ten, čo letel s nimi ale na mesiac sa nedostal a čakal ich na obežnej dráhe. Michael Collins mal tú nevďačnú úlohu. Ja byť na jeho mieste tak im poviem, že ak ma nezoberú dole na mesiac tak ich nepočkám a odletím. Ale on bol charakter. Počkal kým dokončia úlohy a dofotografujú a zviezol ich domov. Jediné čo ma mrzí, že ten veľký Amstrongov skok neprišiel. Skôr prišlo utlmenie vesmírneho programu. Po Amstrongovi a Aldrinovi na mesiac prišlo už iba 10 ľudí a posledný bol Eugene "Gene" Andrew Cernan 11.decembra 1972. Snáď zhasol na mesiaci svetlá pred odletom. Škoda, že ľudia vynakladajú obrovské peniaze na nenávisť (vojny, terorizmus, ...) a nie radšej na niečo rozumné. Ale ja radšej vzdávam hold vesmírnym odvážlivcom a prajem do budúcna veľa vesmírnych úspechov.

Smrteľná Pohoda

Každý to už asi viete, že tohto ročná Pohoda sa skončila tragicky. Hneď sa ozvalo kopec zákerných hlasov na zlé organizovanie Pohody a hneď na to za záchranu Pohody. Nebudem sa prikláňať ani k jednému. Neviem čo sa presne stalo a preto sa prikláňam k tomu aby sa to poriadne prešetrilo a zistili sa príčiny a vinníci potrestaní. Ale bolo by škoda stratiť Pohodu. Držím palce zraneným a držím palce aj Pohode.

Vinník

Tak a už tu máme aj prvého potrestaného v kauze policajtka verzus fon vulgárius Ján Slota, miesto činu garáže. Snáď nikoho neprekvapí, že potrestaná je policajtka. 10% z mesačného platu. Hip hip hurá Kaliňákovi. Nech to už zakrýva hocičím, je to svinstvo. Samozrejme prišli aj očakávané reakcie. Fica sa to vraj netýka. Dzurinda s tým súhlasí. No a Palko sa búri. Žiadne prekvapenia. Hip hip hurá spravodlivosti!!! Do kelu, kedy už budeme mať slušnú vládu? Či už pravá či ľavá cesta - stále sa to tu deje. A najhoršie je tá národniarska cesta. Veď človek už pomaličky prestane byť hrdý na to, že je Slovák ak najväčší do pŕs búchači chlastú, nadávajú a serú na národ slovenský.

Červená pre Harabina

V tomto momente, keď začínam písať tento blog, tak do voľby predsedu Najvyššieho súdu zostáva iba niečo vyše 4roch dní. Už v mojom príspevku skoro z pred mesiaca "1722 dní" som vyjadril svoje obavy z toho, že Štefan Harabin sa môže stať predsedom Najvyššieho súdu. Časom som si prečítal niekoľko ďalších článkov a zhrozil sa ešte viac. Taká koncentrácia moci, ktorú v poslednej dobe presúva pán Harabin na predsedu Najvyššieho súdu, by v rukách človeka ako je on znamenala nepreniknuteľnú právnu bariéru a v súdnictve jeho neobmedzenú moc. Potom by mohol na väčšinu svojich činov hláskovať pre novinárov "Je to podľa ZÁ - KO - NA". Presne tak ako to urobil keď obhajoval, že si sám priklepol veľké odmeny. Bohužiaľ také "ZÁ - KO - NY" sú nanič. Také niečo by sa nemalo stať a nemali by sme to dopustiť. Bohužiaľ v tomto štáte neverím v silu občana. Neverím, že občania ak nejde o hlasy voličov, že by boli vypočutí a ich názor sa bral do úvahy. Je to veľká škoda a v tomto ďaleko preďaleko zaostávame za vyspelými krajinami. A preto ma potešila iniciatíva Červená pre Štefana Harabina ktorú v momente písania podpísalo už skoro 10000 ľudí. Idem ju podpísať aj ja. Nebudem ten desaťtisíci ale budem jeden z nich. Pridaj sa aj Ty, veď teraz už zostáva iba menej ako 4 dni.

Food Fest 2009 Bratislava

Kto ma pozná tak vie, že mám rád dobré jedlo. A tak ma potešilo keď som sa dozvedel o tomto festivale jedla. Cez víkend boli aj moji rodičia na návšteve a tak sme ich zobrali zo sebou. Prvé čo nás zarazilo bolo prostredie, Tyršovo námestie proste nie je vhodné na prezentáciu jedla. Po chvíľke začal fúkať vietor a prach a špina ktorá bola rozvírená nás ešte viac utvrdila, že miesto nebolo vhodne zvolené. Stánky v ktorých sa nachádzali prezentácie reštaurácií minimálne ochraňovali jedlá aby nechrumkali - prach bol všade. Vstup bol volný, ale ak ste chceli niečo ochutnať tak ste si museli kúpiť 11 gurmánov - papierových lístočkov s nápisom gurmán. Neviem či to mal byť náhrada vstupného, ale ak si človek prerátal ceny niektorých jedál z gurmánov na eurá, tak cena bola vo veľa prípadoch prehnaná. Okrem stánkov sa na festivale konalo niekoľko akcií. Moji rodičia sa zapojili do slovenského rekordu o najväčší rezanec. Bolo niekoľko škôl varenia a nielen pre dospelých, našlo sa aj pre deti. Samozrejme, že sme neodolali a chceli vyskúšať aj ponuku jedál a nápojov. Bolo z čoho vyberať. Od kávy až po šampanské. Od pečenej husi až po škeble. Húska od Troch Mušketierov bola asi to najlepšie ak nepočítam pečenú čokoládu z Tulip House Boutique Hotel. A potom tu boli jedlá pri ktorých som si spomenul na Cimrmanovské - "Bolo to dobré, ale že by to musel dva krát...". A nakoniec tu bolo Japonské Teppanyaki od Sharkam a to by som neodporúčal. Okrem divnej chute bola aj ryža nedovarená... Jedine čo bolo zaujímavé pri ich stánku bol umelec ktorý pretváral ľadový kameň. Na koniec mi zostali dva gurmány a tak sme sa zastavili v poslednom stánku a dali sme si dva krát šumivé víno. Hubert DeLuxe ma nikdy nesklamal a nebolo to ani tentoraz s ananásom a jahodami. Nie príliš nadšení sme sa pobrali domov. Ak sa v roku 2010 bude tento festival konať, tak veľmi dúfam, že nájdu lepšie prostredie. V takom prípade by som sa znovu prišiel pozrieť. Ale ak to bude znova na Tyršovom námestí tak dosť pochybujem, že sa tam ľudia vôbec vrátia...

12174 dní alebo inak jedna tretina zo stovky

Tak a je to za mnou, dnes som začal druhú tretinu stovky. Hovorím o veku. Môj bol včera presne 33 rokov a 4 mesiace, inak povedané tretina zo stovky. Vek je proste sviňa, ten nezastavíš a každý deň si o deň starší. O 33 rokov a 4 mesiace oslavovať druhú tretinu stovky - nejak sa mi tá predstava nepáči. Už teraz pociťujem, že je veľa vecí čo už nezvládam, ale veľa z nich nie je spojená s vekom ale s mojou životosprávou. Možno by som túto moju druhú tretinu mohol začať rozumnejšie, nie tak ako som ukončil prvú. Chcem začať a pokračovať tak aby som o tých 33 rokov a 4 mesiace bol v pohode a fit :) Držte mi palce :)

Krátka pamäť

Ľudia majú krátku pamäť a voliči ešte kratšiu. Politici to nehorázne zneužívajú. Od Fica až po Dzurindu. Posledne kde to vidím asi najviac, je ten úžasný podvod na nás občanoch cez Interblue Group a predaj emisných kvót. Stačí aby vinníci z počiatku sa tvárili, že o ničom nevedia. Potom pomaličky zamotávajú, zavádzajú a zdržujú. A neskôr ak by náhodou aj pravda vyšla najavo tak akože okamžite a promtne odovlajú ľudí čo akože za to môžu. Lenže voliči už pri druhom kroku prestávajú mať záujem o tému a na konci si ani nepämatajú čo sa vôbec naozaj udialo. Potom im len ten najhrdinskejší musí pripomínať na meetingoch počty koľko vinníkov hrdinsky odvolal. Pri emisiách sme v druhej fáze politického zametania problému pod koberec. Náš hlavný hrdina, teda ako vždy predseda - najviac blikajúca smerovka, už začal zavádzať a zdržovať. Zverejniť úplnú zmluvu o predaji je velký problém a postupnými prekážkami zdržujú celý proces. Zavádzajú napríklad tým, že či už vedome či nevedome, každý si môže spraviť na to vlastný názor, klame napríklad o tom ako predali emisie v okolitých štátoch. Argumentácia, že za to bude zateplených veľa domácností veľmi neobstojí. Za prvé keby to predali za cenu ako okolité štáty tak tých domácností mohlo byť možno 2x viac. Za druhé v podstate nemali ani inú šancu ako tie peniaze použiť transpartne, pretože je to v zmluve. „výročné správy, ako aj ďalšie správy o finančných prostriedkoch získaných z predaja jednotiek AAU v súlade so Zelenou investičnou schémou" Človek by si povedal, že prečo to spomínam, veď je to super. Jediné čo až tak nie je super je, že ministerstvo obhajovalo predaj emisií práve tým, že také niečo v zmluve s Interblue Group nebude. Či zas išlo o úmyselné klamstvo, to zas nechám na Vás, ja na to mám svoj názor. A voliči nič nespravia. Nasmerovaní voliči budú toho svojho smerovača hájiť čokolvek urobí, vždy to zvalia na klamstvá v médiách. Je veľká škoda, že v demokraciách vládnu práve ľudia čo majú najlepši politický marketing a na iných kvalitách nezáleží. Pravdu povediac ja demokraciu nepovažujem za najrozumnejší spôsob zriadenia štátu, ale ani žiaden iný čo už existoval. Ale to je na inú debatu.

Ženy vs. muži : šoférujeme

Pár rokov dozadu bolo veľmi veľa vtipov o ženách a šoférovaní. Keďže už v tedy som mal to šťastie a pobudol som nejakú tú dobu v zahraničí, kde ženy šoférovali bežne, tak som tušil, že to je asi o niečom inom. Že to je skôr o tom, že muži majú viac skúsenostní so šoférovaním. Inak povedané - ženy sa u nás nedostávali k šoférovaniu toľko čo muži. A potom, ako každý neskúsený šofér spôsobovali viac kolíznych situácií. A tak ženám prischla nálepka zlých šoférov. Od v tedy prešlo už pár rokov a ženy sú bežnou súčasťou na našich cestách. Teda aspoň tu v Bratislave. Ale stále cítim rozdiel medzi ženami a mužmi na cestách. Vôbec ale netvrdím, že ženy sú horšie, len inak riešia niektoré situácie ako muži. Rád by som si vypočul názor ženy na nás mužov a šoférovania, veď určite prehliadam bežné "mužské" zlozvyky. To čo tu píšem je to, čo si ja všímam v Bratislave denno denne. Čo mňa najviac hnevá na šoférkach je, že veľakrát ignorujú chodcov na prechode. Trošku som si to všímal a ak som to dobre počítal tak z 9tich nedaní prednosti na prechode bolo 7 ženami. Pred pár dňami ma skoro žena s PD značkou skoro prešla na prechode - ani nespomalila. Muži zase ignorujú pruhy pre autobusy. Cestou do roboty idem popri asi 3 úsekoch s bus pruhom. Väčšinou sú to muži čo tadiaľ veľkou rýchlosťou predbiehajú, alebo ich využívajú ( možná lepšie povedané - zneužívajú) na predbehnutie na križovatkách. Muži sú v takýchto prípadoch menej ohľaduplní a menej rozvážni ako ženy. Aj zbesilé predbiehanie je doménou mužov. Vidieť zbesilo kľučkovať ženu je zriedkavé aj keď ale nie ojedinelé. Zároveň sú to viac muži, ktorý začnú vytrubovať na týchto bláznov - asi kvôli mužskému egu - to viete mi muži to nemáme radi byť predbehnutý. Posledná vec čo spomeniem je nerozvážnosť žien. Sú niektoré situácie keď žena radšej zabrzdí ako by sa zaradila plynulo do premávky. Pritom sa neraz stane, že auto idúce za ňou, najmä ak je šoférované mužom sa dostane do problémov a prudkého brzdenia. Predpokladám ale, že tu ide viac menej o skúsenosti a skúsená žena šoférka by to zvládla. Zároveň ale mám aj podozrenie, že ženy sú už v povahe viac opatrné a tak rovnako skúsená žena a rovnako skúsený muž by sa správali ináč. Asi sa aj pri šoférovaní prejavujú genetické danosti. Muži potrebovali v genetickej výbave schopnosti loviť a ženy zasa chrániť životy. Trošku mi do toho nezapadá správanie sa šofériek na prechodoch. Inak mi to ale v podstate zapadá. Aké máte skúsenosti so šoférovaním mužov a žien Vy? V čom si myslíte, že sú rozdielny? Napíšte to prosím do komentára :)

1722 + X dní?

Možná predsa len máme nádej. Zablyslo sa z nečakaného smeru - zo SMERu. Teda, nie že by sa neblýskalo aj z iných smerov, ale tento záblesk asi najviac prekvapil. Počkať, a prečo by mal vlastne prekvapovať? Je to situácia v ktorej sa môže ukázať veľký záchranca dobrých ľudí pred veľkým zlom. A keby to náhodou nevyšlo, tak sa to dá hodiť na právne prekážky alebo na snahu udržať stabilitu vlády. Výhra tak či tak. Takže teraz to už nie je až také prekvapujúce. Snáď sa ale tentoraz podarí tieto elektrické výboje viesť po správnej ceste a na konci bude konečne niečo dobré. Aj keď božie a Ficove cesty sú nevyspytateľné. Inak najviac sa mi páčilo vyjadrenie hlavného smerovkára Fica : "Som pripravený ísť do rozhodnutí, ktoré nie sú veľmi typické". Veď aké iné rozhodnutia Fico robí?? Keď som si to prečítal tak sa na zástavke ľudia na mňa čudne pozreli, že prečo sa tak smejem. Potom som čítal ďalej. To ma už nejak nerozosmievalo. Chce sa meniť ústava. A čím skôr. Rýchle zmeny v ústavách aj pre "väčšie dobro" nebývajú dobré. História pozná veľa takých prípadov. Fico aj Dzuri mali päť rokov na to aby sa o to postarali. Ale až keď treba hrdinov pred kamerami tak počet King Kongov búchajúcich sa do pŕs a burcujúcich do útoku neuveriteľne vzrastie. Dúfam, že sa do ústavy nedostanú "mimochodom" aj nejaké šumy. Zašumené ústavy nerobia dobro. Najmä ak predsedom bude náš dobre známy hrobár.

1722 dní

Slušnosť zas prehrala. Mafia zas vyhrala. Schytala to horšie ako Slováci s Čechmi na MS v hokeji. Číslo 1722 dní je počet dní čo vydržal Špeciálny súd. Včera mal pohreb.

Aby ten deň bol ešte horší, hlavný hrobár sa vyjadril, že chce byť predsedom Ústavného súdu. Áno, ide o toho hrobára čo si telefonuje s albánskym mafiánskym bossom. Áno, je to ten hrobár čo nadáva do hajzlov iným ľuďom. Áno, je to ten hrobár čo verejne klame a je usvedčený. Áno, je ešte veľa úžasných vecí čo by sa dalo o ňom povedať. Nie je ťažké uhádnuť kto sa skrýva pod maskou hrobára, áno je to pán úžasný Harabin. Je jasné, že hrobár potrebuje na kopanie hrobov komplica. Nie je vôbec prekvapujáce kto mu podával lopatu. Predpokladám, že hádate správne, druhý pán úžasný sa volá pán úžasný Mečiar. A nepýtajte sa ma, čo dokázal ten druhý pán úžasný, to by bolo na dlho a aj tak väčšina z nás to už pozná len si to málo pripomíname.

400km radosti

Boli sme zas na 400km výlete do okolia Zvolena. Pre nezainteresovaných - bývajú tam moji aj Táničkiny rodičia. Nelča sa vždy na ten výlet veľmi teší. V podstate aj ja, jediná vec čo ma na tom odrádza je tých 400km za volantom. A tento raz som mal neblahé tušenie. A bohužiaľ sa naplnilo... Vyrazili sme z Devínskej asi tak o 17:00. Po značku Bratislava to bolo v pohode. Potom nasledovala tabuľa s mračiačikom (opak usmievačika :) ) a s informáciou, že sa ospravedlňujú a nasledoval zúžený úsek so zníženou rýchlosťou. Čo by som im na to povedal. Neospravedlňujte sa ale pracujte. Dokopy na diaľnici z Bratislavy do Trnavy boli štyri takéto rozkopané úseky cca po 5km dlhé. Na týchto 20km sme videli pracovať niekoho asi na 20m. Zvyšných 19980m bolo opustených. Kde tu pohodená lopata, kde tu pohodený bager. Ale ľudia nikde. A to keď sme išli naspäť do Bratislavy tak sme nevideli pracovať nikoho. Zažil som opravy diaľnic v Dánsku a v Nemecku. Tam sa maká od rána do večera od pondelka do nedele pokiaľ to nie je spravené. Tam sa nepotrebujú ospravedlňovať, tam je vidno že im záleží na tom aby obmedzovali dopravu čo najkratšie. Tu sa radšej budú ospravedlňovať. Ďalší dôležitý moment cesty bol niekde na diaľnici medzi Bratislavou a Trnavou. Z NKÚ reprezentovaného posádkou na zadných sedadlách :) som dostal príkaz rešpektovať povolenú rýchlosť. A v tedy som sa rozhodol, že začnem rešpektovať presne povolenú rýchlosť. Ani predtým som to nepreháňal. Na diaľnici max +10/15 km/h. Ale od toho momentu rešpektujem povolenú rýchlosť úplne. Neviem do kedy mi to vydrží. Za prvé je to nuda a za druhé je to poriadne nebezpečné. Že je to nebezpečné už vyplýva čiastočne z toho, že je to nuda. Človek pri tom ide zaspať. Ale viac je to nebezpečné kôli netrpezlivcom. Keď som išiel kúsok nad povolenú rýchlosť tak ma netrpezlivci veľmi nepredbiehali. Teda nie za každú cenu. Ale keď idem povolenou rýchlosťou alebo kúsok pod, tak v tedy sa začína ródeo. Koľko áut ma divoko a nebezpečne predbiehalo to nemám spočítané, ale extrém bol keď ma predbiehalo auto cez dve plné čiary a pritom bolo vidno oproti idúce autá. To už hraničí asi s úmyselným ohrozením. Inak dnes ráno som išiel tiež pekne podľa predpisov. Bol som asi najpomalšie auto a tie nervózne tváre čo ma "museli" predbehnúť... A čo ešte na záver? Pamätáte sa na môj príspevok "Blikať alebo neblikať?"? Tentoraz sme policajtov stretli iba raz, teda ja som ich očakával viac po vyhláseniach nášho "sympatického" ministra, že budú policajti viac vonku ako za stolom. Ale asi je ten náš minister len "sympatický". Inak bolo aj pekne vonku, svietilo slniečko a aj teplo bolo, mohli sa teda za štátne poopalovať. Ale asi v polícii nemjú na krém na opalovanie a tak s zbespečnostných dôvodov zostali v tieni. No a čuduj sa svete kde to tí jediní policajti merali - no predsa pri výjazde z Bratislavy. Zatlieskajme dôvere k policajtom pretože odchádza z javiska.

Keď budem veľká

Túto vetu počúvam snáď denno-denne od mojej štvorročnej dcéry. Keď budem veľká budem šoférovať auto. Keď budem veľká pôjdem do divadla. A tak ďalej. A už sa nevie dočkať. Tak ako sme sa nevedeli dočkať ani my. Lenže teraz sme už veľkí, teda dospeláci. Deti nám závidia a nevedia o tom, že mi závidíme im. A my im to nepovieme. Na to ich máme veľmi radi. Škôlkári závidia školákom, že školáci už nerobia všetko za rúčku. Ale až keď prídu do školy pochopia, že zrazu im pribúdajú povinnosti. Najväčší problém už nie je to, že mi Kubko zobral autíčko. Už sa neradujú keď sa mi podarí napísať písmeno N, ale keď ho nenapíšem tak je zle. A nielen že to písmeno som mohol písať kedy som chcel, ale teraz to treba napísať keď to odo mňa v škole chcú. Každým rokom na základnej škole je to ťažšie a ťažšie. Stále pod drobnohľadom rodičov. Kamošov brácha je na strednej na intráku. A čo sa mi o jeho živote kamoš narozprával. Tak začneme hľadieť dopredu smerom k strednej škole. A hurá sme tam. 9 rokov základky je za nami a stredná škola čaká. Rodičia nám snáď už nebudú toľko kecať do života. Ale čo to. Ďalšie povinnosti a učenia na obzore. Stále menej a menej času na zábavu. Ale stále sa nájde. Ide sa potajme na pivko. Niekto si za barákom potiahne z cigaretky. Ide sa na chatu s partiou. Stále nad nami ale visí kontrola rodičov, čo nás hnevá a tak sa už nevieme dočkať výšky. Brat kamoša je na výške a čo sa mi o ňom kamoš narozprával. Maturitu máme za sebou s vedomím, že nič ťažšie snáď už nemôže byť. Hor sa na tú výšku. Ale čo to. Ďalšie povinnosti a učenie na obzore. Každý polrok maturita a na miesto štyroch predmetov a štyroch poväčšine príjemných učiteľov ktorí sa Ti snažia pomôcť, je tých predmetov šesť a profesor je jeden na každú skúšku a nezaujíma ho, že či prejdeš alebo nie. O tom sa kamoš nezmienil keď hovoril o bráchovy. Rodičia už nie sú kontrolóri ale iba pozorovatelia nášho života. Už nám toľko nepomáhajú. Snažia sa ale sú príliš ďaleko a aj tak si veľmi pomôcť nedáme. Času je pomenej. Peňazí tiež. Čas na zábavu sa z času na čas nájde a tak si ho o to viac užívame. Peniaze tie sú vždy problém. Ale keď budem zarábať tak peňazí bude dosť a nebudú žiadne skúškové, žiaden profesor čo sa Ťa snaží potopiť za každú cenu. Už aby bola výška za nami. Dobré ránko pán magister, dobré ránko pán inžinier. Výška je za nami. Hor sa pracovať. Ale čo to. Ďalšie povinnosti na obzore.V pondelok, utorok, stredu, štvrtok a piatok osem hodín života trčím niekde kde sa nedávajú známky ale za nekvalitne odvodenú prácu sú horšie následky. Na prednáškach bola aspoň z času na čas sranda. Cestou do práce a z práce trčím v zápche ďalšie dve hodiny. Na zábavu sa nedá v tedy nejak myslieť. Ešte, že je tá sobota a nedeľa. Zoberiem frajerku, budúcu manželku, niekam von. Zrazu som ženatý a mám dieťa. Voľný čas už nie je náš. Závidíme každé ráno dieťaťu, že môže zostať vo škôlke a ja musím ísť tráviť ďalšie dve hodiny v zápche a ďalších osem hodín v robote. A tak sa pomaličky teším na dôchodok... Keby som toto všetko vedel asi prestanem rásť už vo škôlke a zostanem tam navždy. A keď mi dcéra zas povie "Keď budem veľká ...." tak jej ako vždy odpoviem - "Áno, potom to budeš môcť.". A zákerne pomlčím čo všetko bude musieť a čo nebude môcť. Ešte by náhodou prestala rásť a ja by som si nemohol užiť dôchodok keď už bude z domu von...