Bum bác

V utorok to tu u nás na Slovensku poriadne buchlo. Buchlo to tak, že to počula celá Európa a dokonca aj čo to bolo počuť v šírom svete. A čo to bol za buchot? To nám proste a sproste padla vláda a padla poriadne na hubu. Ale to až tak ten šíri svet a šíru EU nezaujímalo. Zaujímalo ju to, že sme si dovolili neschváliť navýšenie Európskeho finančného stabilizačného fondu – alebo ináč po slovensky, teda tak ako mi huba narástla – Eurovalu.

Celý príbeh začal krásne. Ujo Cyklista prepustil vo svojej strane miesto volebného lídra transparentnej dievčinke. Neskôr sa zistilo, že transparentná dievčina je až tak transparentná, že je až priehľadná. A zatiaľ v pozadí netransparentný cyklista potichu popod fúziky šliapal do modrých pedálov na stacionárnom bicykli. Musíme ale uznať aj to, že teraz už tak veľmi ľuďom nešliapal na nervy. Ale vo veľkých pretekoch treba zvoliť správnu taktiku a rozložiť si sily. A tak to šliapanie na nervy nás ešte bude čakať a až sa bojím, že s oddýchnutým Cyklistom to bude šliapací šprint.

Potom tam bol chlap s veľkým zásadovým EGOM oblečený ako zelený superman, ktorý predstavil niečo vyše stovky nápadov, tuším ich bolo 120, z ktorých tam boli všetci u neho nejakí svetlo zelení. Ono to že má veľké zásadné EGO na neho iba nedávno prezradili jeho kamaráti, ale aj z tých sa zrazu vykľuli poriadni kuprezáci. Zásadovosť mu vonkoncom nepomohla a tak sa mu pre zmenu nadmerne tvorila kyselina. A nakoniec mu cyklisti aj tak odkázali, že s nimi dobicykloval.

Nenápadne s EGOM a tiež s veľkým egom sa v dočasne svetlozelených tričkách, ale bez podpisov pod 120kou, do vlády prebojovali aj štyria ľudia. Takí obyčajní skromní ľudia. Boli až takí obyčajní a skromní, že ich kapitán musel byť každú chvíľu v telke.

Na začiatku príbehu tu boli aj traja s vlajočkami. Ten z tou maďarskou vypadol kontumačne, ale nalejme si čistého vína, len v tomto prípade sa radšej vyhnime tokajskému, plakať sme určite kvôli tomu neplakali. Ale zas to ani nestálo za otváranie šampanského. Trošku tú radosť pokazil ten čo mával zo slovenskou vlajočkou. Tiež roduverný nacionalista. Ten bohužiaľ kontumačne nevypadol, aj keď veľa nechýbalo, ale zas takú veľkú dieru nevymával. Najlepšie dopadol ten s dvomi vlajočkami, aj keď tá maďarská bola o poriadny kúsok väčšia a držal ju o poriadny kúsok vyššie ako tú slovenskú. Ako sa ukázalo, tak usilovné mávanie s dvomi vlajočkami spravilo taký vietor, že sa dokonca aj do vlády dopremával.

Ale nesmieme zabudnúť na stálicu na našom politickom nebi. Teraz nemyslím tú stálicu v boxerských rukaviciach, tej našťastie hviezda zhasla a dúfam, že nadobro. Ale skôr ako mu hviezda zhasla zasadil semienka buriny s jednou veľkou exotickou burinou priamo do kvetináča na najvyššom súde. A to vám poviem, tá prerastená exotická burina má poriadne korene vrastené priamo do budovy, a ani vyplieť ju tam nevedia.

No a vráťme sa k tej už spomínanej druhej stálici, skoro sa až dá povedať, že k svätej stálici. Táto stálica má tiež v agende súd, ale nie ten najvyšší ale ešte vyšší ako ten najvyšší. Áno, ide o ten slávny posledný súd. Ale to nám radšej ani veľmi nepripomínajú. To by ich asi málokto volil keby sa dopredu vyhrážali súdom. Aj keď pre niekoho by to mohla byť dobrá správa, že to už je ten posledný. Potešujúcou správou bolo, že ich zaujímala bytová otázka. Čo už až tak netešilo bolo, že ich zaujímala ich vlastná bytová otázka a ako sa Figliarsky dostať k bytu za málo peňazí.

No najväčšou radosťou na začiatku príbehu bolo to, že hranatá netransparentná červená hviezda stiahla chvost a do vlády sa už znova nedostala. To bolo radosti, to bolo úsmevov, to bolo balónikov... Už žiadne Smerovanie do [vymazané správcom internetu – príliš neslušné]...

Ale darmo sme sa tešili, darmo sme sa radovali, darmo sme nechávali držať Riškovi balónik. Už sú zase na koni. A ako vždycky na tom ľavom sociálnom. Teda aspoň sa to tak ľudom javí z ich pohľadu. A na opačnej strane ako je ten náš prostý ľud sú neprostí mecenáši s veľkým bezodným vreckom plným peňazí, ktoré treba ešte viac naplniť. A keďže sú na opačnej strane tak samozrejme, že vidia svojho jazdca poriadne v pravo a nesociálne. A keďže neprostým mecenášom sa treba ukazovať z predku tak ľudom musí stačiť pohľad na konskú riť.

A tak nám padla vláda a tak nás musel prísť zachrániť viacSmerný jazdec na červenom koni. S jeho skoro úplne a totálne neskrývanou nezištnou pomocou sme už o dva dni na to ten euroval nejak doeurováľali k úspešnému koncu a šíra Európa a šíri svet nám nadšene tlieskali. Či budeme tlieskať a či budeme mať za čo aj tu u nás ukáže až čas.

No a náš príbeh nekončí a teraz prídu na rad úžasné sladké medové motúzy. To nevadí, že konce tých medových motúzov nikto nikdy nevidel, stačí že ľudia naivne veria, že medové motúzy niekam Smerujú. Ja osobne mám pocit, že smerujú tam kam smerujú už skoro postavené vehementne dávno sľubované diaľnice. Aj toť sme nedávno otvárali jednu, len sa po nej ešte nesmie jazdiť, ale aspoň máme dobrý pocit že je otvorená. Inak kto by si to mal predsa pamätať aké hory doly ktorý típek v akej farby košele nasľuboval.

A čo na záver?

Boh nám pomáhaj,
váš ateista...