utorok, 1. októbra 2013

Ako som nám spravil peknú nedeľu

Nedávno sme maľovali v predsieni a krotili spleť káblov čo viedla z poza skrine. Za tou skriňou sa skrývali tri blikajúce krabičky. Do prvej z nich viedol žltý optický kábel ktorý nám nosil bity a bajty zo sveta. Z tejto krabičky išiel jeden šedý kábel okolo celej predsiene do televízora v obývačke. Tento kábel sa nám podarilo konečne schovať tak aby nebol na očiach. Ďalší kábel z prvej blikajúcej krabičky išiel do druhej blikajúcej krabičky s anténkou. A z druhej krabičky išiel kábel do tretej krabičky ktorá mala tiež anténku.




Prečo dve krabičky s anténkou? Nestači jedna bezdrôtová sieť? No jasné, že stačí. Ale tej krabičke číslo dva tá bezdrôtová sieť prestala fungovať. Tak bolo treba zohnať náhradu. A tak do nášho bytu zavítala krabička číslo tri. No ale počkať, na čo potom nechávať krabičku číslo dva? No pretože aby sa nejaká krabička dala použiť s krabičkou číslo jedna, tak treba meno a heslo ktoré som dostal pri zriadení internetu. Inými slovami, meno a heslo napísane na dávno vyhodenom papieri. Tak krabička číslo dva, ktorá to heslo dva poznala, ale potvora nechcela prezradiť :), zostala iba na prihlásenie sa do krabičky číslo jedna. A tak krabička číslo tri mohla fungovať tak ako má len za pomoci krabičky číslo dva. Áno, áno, riešenie hodné ajťáka :).

Ale ajťák, napriek dlhoročnému poznaniu "Nechytaj sa vecí ktoré ešte fungujú lebo inak prestanú fungovať!", pri príležitosti upratovania káblov skočil do pobočky sa spýtať na meno a heslo. Síce tým dokonale zmiatol típka za pultom, ktorý chvíľku nemo hľadel do počítača pred sebou a potom s tým počítačom skúsil aj nejakú interakciu. Potom skúsil interakciu s dvomi kolegami čo boli blízko. Ani jedna interakcia nepriniesla požadovaný výsledok. A tak potom odbehol niekam do zadu, kde sa väčšinou skrýva človek ktorý sa vyzná, ale je príliš cenný na to aby ho otravovali bežný ľudia. Típek sa bez slova vrátil, na tvári úsmev, a po chvíľke mi podal papier na ktorom pravdepodobne z notepadu vytlačené dva riadky. Prvý riadok meno a druhý heslo...


A tak v sobotu podvečer som sa podujal odstrániť krabičku číslo dva. Bolo treba vyskúšať obdržané meno a heslo. To pekne fungovalo a tak som prešiel na ďalší krok a to bolo trošku upratať aj elektrické napájanie zostávajúcich dvoch krabičiek. A tak som zmenil koncovku predlžovačky aby sa skriňa dala lepšie zatlačiť - bližšie k stene. Už len znova zapojiť adaptér ku každej krabičke.

A teraz už len vyskúšať.

Ale internet a ani televízny signál nikde...

A sakra...

Tak som vyskúšal popritláčať káble. Nič. Pozerám, že na krabičke číslo jedna a tam kde pred tým blikali svetielka, tak tam svietila čierno čierna tma. Boli tam tri svetielka ktoré naznačovali, že krabička ešte nezomrela a dokonca svietilo svetielko pripojenia sa na optickú svieť. Po márnom skúšaní rôznych zapojení som dospel k názoru, že to je nad moje sily zistiť čo sa stalo. Ešte, že funguje technická hotline aj v sobotu večer. Po krátkom rozhovore, keď som musel típka presvedčiť, že viem čo je ethernet, modem a router, sme dospeli k tomu, že odišli porty - "zásuvky" na káble vedúce do telky a počítača - a treba vymeniť krabičku číslo jedna. Bol v tom jeden malý problém, a to že to môže byť najskôr v pondelok...


Čaká nas teda zvyšok víkendu bez telky a bez internetu. Dcéra túto správu prijala s patričným zdesením. Ešte, že máme XBox a dajú sa na ňom pozerať aj DVDčka. A tak v sobotu sme si ešte pospomínali kúsok na ilomilo (fakt dobrá logická hra) a večer pozreli so žienkou Sherlocka Holmesa. V nedeľu sme zrazu mali veľa času. Teda okrem mojej žienky - tá si potrebovala pripraviť veci do školy. A tak sme s dcérou spravili domáce úlohy a ja som sa potom ešte pustil kúsok do maľovania - bola treba ešte raz zatrieť niektoré časti v predsieni. Škoda, že sme ešte neboli fit lebo sme sa celá rodinka doliečovala z choroby a von sme sa tak nedostali. Ale zahrali sme si aspoň Údolie kráľov a bolo nám fajn.


Ja som sa síce celú nedeľu ešte pokúšal tú prvú krabičku nakopnúť nejakým zázrakom k spolupráci, ale krabička odmietala poslušnosť a tak krabička musela počkať na technika čo prišiel v pondelok. Technik prišiel v čase keď bola doma len žienka. Potom z telefonátu s mojou žienkou som sa dozvedel, že to technik len prekábloval a išlo to. A že nevedel nájsť pôvodný adaptér, tak nám nechal zatiaľ adaptér z nového zariadenia. Zostal som zarazený. Veď ja som skúsil snáď všetky možnosti zapojenia a nepomohlo, čo som spravil zle?

Prišiel som domov a naozaj som našiel poslušne blikať pôvodnú krabičku. To snáď nie je možné! Hneď som sa vrhol študovať zapojenie káblov. Ale veď sú tak isto ako som to skúšal niekoľkokrát! Ako je to možné? V tedy som si spomenul, že žienka spomínala ešte niečo o adaptéri. Zobral som adaptér, ktorý teraz zostal nezapojený vedľa prvej krabičky. Porovnal som ho s novým adaptérom. Koncovka sa zhodovala. Výrobca sa mi ale nezdal, bol to výrobca druhej krabičky, teda krabičky ktorú som vyradil. To mi už začalo svitať a po tom, čo som vytiahol adaptér odložený s druhou krabičkou a zistením, že to je vlastne adaptér k prvej krabičke som ich preskúmal trošku bližšie. Bol tam jeden malinký rozdiel. Na tom správnom bolo napísané 12V a na tom nesprávnom 9V...



Takže krabička nebola pokazená, to len ja som pri prekáblovaní elektriky prehodil adaptéry. Doteraz som mal vždy problém, že koncovky nepasovali ani na adaptéroch od rôznych výrobcov čo mali inak rovnaké technické parametre. No a teraz majú rôzne parametre ale rovnakú koncovku! A k tomu ešte prvej krabičke stačí tých 9V na to aby sa prihlásila do optickej siete, ale už jej nestačí na ďalšiu činnosť a nijak to nedá najavo.

Ale zas na druhú stranu, bola to príjemná a kľudná nedeľa a už teraz rozmýšľam či nebudem pravidelne v sobotu večer prehadzovať na nesprávny adaptér :)

utorok, 26. júna 2012

Rozprávka o tom ako ma každý rok hnevajú cestovky

No pravdu povediac to vlastne ani rozprávka nie je. Skôr ide o horor. Hmm, ale keď to porovnávam s Dobšinským tak sa prikláňam k názoru, že je to skôr rozprávka. Žiadne mordovanie ohrozených zvierat (drakov), upaľovanie žien v zrelom veku (ježibaba), vyháňanie dcér z domu pre prísady do jedál (soľ)...

Naša rozprávka začína v momente keď si človek chce zohnať nejakú dovolenku. Naivný človek si otvorí internet explorer (menej naivný si otvorí Google Chrome, ale aj tak mu to nepomôže) a vygúúúgli stránky počúvajúce na slová lastmoment. Frajeri čo zvládajú hľadať letnú dovolenku v zime tak použijú iné kľúčové slovo a to je firstmoment. No veď sme Slováci a dovolenku za plnú cenu kupovať nebudeme...

Na vygúúúglenej stránke zadáme potrebné údaje - kam, kedy, prečo a začo. Teda to "prečo" cestovky nejak veľmi nezaujíma, ale zas to "začo" to je pre nich modla. Na stránke potom stlačíme "hľadaj" a chvíľku počkáme kým server spracuje to naše "kam, kedy, prečo a začo" a potom pomaličky začne súkať jeden zájazd za druhým. No a teraz to príde. Úplný raj. Prvé čo človeka napadne je, že za tie ceny by som mohol chodiť na dovolenku dva alebo solventnejší aj dokonca tri krát do roka, len keby som tej dovolenky v robote mal viac. Ceny krásne nizučké, proste za facku. Veď len pozrite čo mi dneska frnklo do nosa (držíme sa rozprávkovej terminológie).




No nádhera, ešte aj v termíne kedy by som aj rád išiel na tú dovolenku. Ani mi nevadí, že tam píšu First Minute a ide o last moment. A ani by mi nevadilo, že by z času na čas počas vylihovania na tej krásnej pláži z obrázka preletela nejaká turecká stíhačka letiaca na skoro priateľský výlet do Sýrie. V duchu si prerátam, že menej ako 300 éčok za jedného znamená pre troch tak do 900 éčok pričom snáď Nelča ako sedemročné dieťa bude mať snáď nejakú zľavu. No tak to by sme sa mohli vtesnať aj do 800 éčok. 

Tak to je super a teraz už len nájsť tlačítko objednaj. Počkať, tu je ešte nejaký divný formulár a sú v ňom nejaké divné sumy. A tu naša rozprávka pomaličky končí. Teda nie pomaličky ale veľmi rýchlo. Veď posúďte 

Cena za facku sa nekoná, teda vlastne facka s cenou aj prišla, ale naozaj poriadna. Výsledná cena je na míle (samozrejme kilometre sú už príliš malá jednotka na takéto porovnania, a pravdu povediac som aj trošku uvažoval o niečom ako je svetelný rok) vzdialená sume ktorú môže človek očakávať keď uvidí prvotnú zobrazenú sumu. Človek čo hľadá dovolenku prvý krát možná bude mať aj nutkanie zavolať cestovke či náhodou v tej tabuľke nie je chyba, ale ja si radšej budem šetriť minúty na niečo čo má naozaj zmysel - napríklad volanie na lampáreň mi príde pravdupovediac ako lepší nápad. Najmä potom čo človek zistí, že obrázok tej istej úžasnej pláže je pri každom druhom zájazde.

Vyššie uvedený prípad je naozaj extrém, až také hrozné to býva málokedy. Aj tak ale dobre viem, po tom čo som sa prelúskal nie jedným lastmomentom a aj nejedným nelastmomentom, že sumu za ktorú by sa zdalo že zájazd je potrebné dať, je ešte tak cca o 50% navýšiť. Pre moju rodinku to vždy vyjde viac ako 500 eur čo je riaden prídavok k očakávanej sume. Proste nechápem prečo to nemôžu zobrazovať ako jednu sumu a čakajú na zákon ktorý im to prikáže a o ktorom sa už dlho dlhočizne hovorí a snáď každá normálna krajina ho už má (dokonca aj v Čechách platí).

Ďalším problémom je, že zatiaľ keď som aj našiel niečo rozumné za optimálnu cenu s popisom aký úžasný hotel a prostredie to je tak www.tripadvisor.com alebo podobné stránky dajú facku z druhej strany ako bola tá facka od ceny. Vety ako "Nikdy viac" a podobné sú viac než bežné. Ono je naozaj dobré si takéto niečo pozrieť skôr ako si človek niečo objedná. Veľakrát fotky od ľudí čo tam naozaj boli povedia oveľa viac ako tie medové motúzy čo nám ťahajú cestovky.

A končím teda našu rozprávku a či to je horor tématicky vhodný do knižky "Pavol Dobšinský: Slovenské rozprávky" nechám na vás. Ja len na záver 

A zazvonil zvonec a slovenským cestovkám je koniec.

No a ja idem pozriet www.reiseboerse.at. Tam sú síce už na pohľad horšie ceny ale čuduj sa svete výsledná suma je nižšia ...

streda, 23. novembra 2011

Pocit


Dnes mam asi takýto pocit:

Dumbledore: Predstav si svoj najkrásnejší pocit.
Ja: Už mám,pán Dumbledore....

Vypustil na mňa dementora a ja som vyčaroval najúžasnejšieho patronusa (samozrejme v tvare zúrivého C++ :) )

Dumbledore: To musela byť ale veľmi šťastná myšlienka, ani Harry Potter nedokázal také niečo. Čo to bolo?
Ja: Spomenul som si ako som 23.11.2011 opravil ten nepochopiteľný bug...


Koho by kurnik napadlo, že pridanie BYTE premennej do štruktúry spôsobí, že pamäť využívaná na prenos údajov kernel <-> user space pomocou LPC zrazu nebude zarovnaná na 4 BYTE. No a to potom odpálkuje celú LPC komunikáciu a keďže sa to dialo pri komunikácii s "file system minifilter driver" tak to freezlo všetky CreateFile (tam sme húúúknutý) volania a systém zmrzol skôr ako sa doň dalo prihlásiť....

piatok, 14. októbra 2011

Bum bác


V utorok to tu u nás na Slovensku poriadne buchlo. Buchlo to tak, že to počula celá Európa a dokonca aj čo to bolo počuť v šírom svete. A čo to bol za buchot? To nám proste a sproste padla vláda a padla poriadne na hubu. Ale to až tak ten šíri svet a šíru EU nezaujímalo. Zaujímalo ju to, že sme si dovolili neschváliť navýšenie Európskeho finančného stabilizačného fondu – alebo ináč po slovensky, teda tak ako mi huba narástla – Eurovalu.

Celý príbeh začal krásne. Ujo Cyklista prepustil vo svojej strane miesto volebného lídra transparentnej dievčinke. Neskôr sa zistilo, že transparentná dievčina je až tak transparentná, že je až priehľadná. A zatiaľ v pozadí netransparentný cyklista potichu popod fúziky šliapal do modrých pedálov na stacionárnom bicykli. Musíme ale uznať aj to, že teraz už tak veľmi ľuďom nešliapal na nervy. Ale vo veľkých pretekoch treba zvoliť správnu taktiku a rozložiť si sily. A tak to šliapanie na nervy nás ešte bude čakať a až sa bojím, že s oddýchnutým Cyklistom to bude šliapací šprint.

Potom tam bol chlap s veľkým zásadovým EGOM oblečený ako zelený superman, ktorý predstavil niečo vyše stovky nápadov, tuším ich bolo 120, z ktorých tam boli všetci u neho nejakí svetlo zelení. Ono to že má veľké zásadné EGO na neho iba nedávno prezradili jeho kamaráti, ale aj z tých sa zrazu vykľuli poriadni kuprezáci. Zásadovosť mu vonkoncom nepomohla a tak sa mu pre zmenu nadmerne tvorila kyselina. A nakoniec mu cyklisti aj tak odkázali, že s nimi dobicykloval.

Nenápadne s EGOM a tiež s veľkým egom sa v dočasne svetlozelených tričkách, ale bez podpisov pod 120kou, do vlády prebojovali aj štyria ľudia. Takí obyčajní skromní ľudia. Boli až takí obyčajní a skromní, že ich kapitán musel byť každú chvíľu v telke.

Na začiatku príbehu tu boli aj traja s vlajočkami. Ten z tou maďarskou vypadol kontumačne, ale nalejme si čistého vína, len v tomto prípade sa radšej vyhnime tokajskému, plakať sme určite kvôli tomu neplakali. Ale zas to ani nestálo za otváranie šampanského. Trošku tú radosť pokazil ten čo mával zo slovenskou vlajočkou. Tiež roduverný nacionalista. Ten bohužiaľ kontumačne nevypadol, aj keď veľa nechýbalo, ale zas takú veľkú dieru nevymával. Najlepšie dopadol ten s dvomi vlajočkami, aj keď tá maďarská bola o poriadny kúsok väčšia a držal ju o poriadny kúsok vyššie ako tú slovenskú. Ako sa ukázalo, tak usilovné mávanie s dvomi vlajočkami spravilo taký vietor, že sa dokonca aj do vlády dopremával.

Ale nesmieme zabudnúť na stálicu na našom politickom nebi. Teraz nemyslím tú stálicu v boxerských rukaviciach, tej našťastie hviezda zhasla a dúfam, že nadobro. Ale skôr ako mu hviezda zhasla zasadil semienka buriny s jednou veľkou exotickou burinou priamo do kvetináča na najvyššom súde. A to vám poviem, tá prerastená exotická burina má poriadne korene vrastené priamo do budovy, a ani vyplieť ju tam nevedia.

No a vráťme sa k tej už spomínanej druhej stálici, skoro sa až dá povedať, že k svätej stálici. Táto stálica má tiež v agende súd, ale nie ten najvyšší ale ešte vyšší ako ten najvyšší. Áno, ide o ten slávny posledný súd. Ale to nám radšej ani veľmi nepripomínajú. To by ich asi málokto volil keby sa dopredu vyhrážali súdom. Aj keď pre niekoho by to mohla byť dobrá správa, že to už je ten posledný. Potešujúcou správou bolo, že ich zaujímala bytová otázka. Čo už až tak netešilo bolo, že ich zaujímala ich vlastná bytová otázka a ako sa Figliarsky dostať k bytu za málo peňazí.

No najväčšou radosťou na začiatku príbehu bolo to, že hranatá netransparentná červená hviezda stiahla chvost a do vlády sa už znova nedostala. To bolo radosti, to bolo úsmevov, to bolo balónikov... Už žiadne Smerovanie do [vymazané správcom internetu – príliš neslušné]...

Ale darmo sme sa tešili, darmo sme sa radovali, darmo sme nechávali držať Riškovi balónik. Už sú zase na koni. A ako vždycky na tom ľavom sociálnom. Teda aspoň sa to tak ľudom javí z ich pohľadu. A na opačnej strane ako je ten náš prostý ľud sú neprostí mecenáši s veľkým bezodným vreckom plným peňazí, ktoré treba ešte viac naplniť. A keďže sú na opačnej strane tak samozrejme, že vidia svojho jazdca poriadne v pravo a nesociálne. A keďže neprostým mecenášom sa treba ukazovať z predku tak ľudom musí stačiť pohľad na konskú riť.

A tak nám padla vláda a tak nás musel prísť zachrániť viacSmerný jazdec na červenom koni. S jeho skoro úplne a totálne neskrývanou nezištnou pomocou sme už o dva dni na to ten euroval nejak doeurováľali k úspešnému koncu a šíra Európa a šíri svet nám nadšene tlieskali. Či budeme tlieskať a či budeme mať za čo aj tu u nás ukáže až čas.

No a náš príbeh nekončí a teraz prídu na rad úžasné sladké medové motúzy. To nevadí, že konce tých medových motúzov nikto nikdy nevidel, stačí že ľudia naivne veria, že medové motúzy niekam Smerujú. Ja osobne mám pocit, že smerujú tam kam smerujú už skoro postavené vehementne dávno sľubované diaľnice. Aj toť sme nedávno otvárali jednu, len sa po nej ešte nesmie jazdiť, ale aspoň máme dobrý pocit že je otvorená. Inak kto by si to mal predsa pamätať aké hory doly ktorý típek v akej farby košele nasľuboval.

A čo na záver?

Boh nám pomáhaj,
váš ateista...

streda, 28. septembra 2011

Hľadá sa netopierko


V pondelok som išiel po Nelinku do školy ja. Už som sa nemusel tak veľmi ponáhľať ako minule a tak som v kľudne došiel do školy. A tam som našiel veľmi smutnú Nelinku. Stratil sa jej netopierko - gumená hračka ktorú mala rada.

A to bolo plačúúúú... Hlavne keď "chápavý" ocko začal najprv hľadať morálne poučenie a nie utešovať svoju dcérku. Ono sa mi ani veľmi nečudujte, za necelý mesiac čo chodí do školy, tak okrem netopierka už stihla stratiť niekoľko ceruziek a strúhadlo.

No ale po chvíľke, pod tlakom plaču (tie deti to na nás ale hrozne hrozne vedia :) ) nastúpil chápajúci ocko a sľúbil, že doma spraví plagát a donesieme ho do školy. Včera, teda v utorok, ho Nelinka zobrala zo sebou. Keď som ju bral potom poobede zo školy tak ten "plagát" visel pred triedou na nástenke. Vraj ho dala pani učiteľke ktorá ho tam potom pripla. No a keďže chápavý ocko ešte sľúbil, že ten plagát dá aj na internet tak plním svoj sľub. Keby ste našli netopierka niekde tak mi napíšte :)

Inak včera cestou domov som našiel na múriku položenú jej stratenú sponku ...

pondelok, 26. septembra 2011

Homework

Áno, aj vo veku 35 rokov človek musí písať domáce úlohy. Je pravda, že posledné dve domáce úlohy z angličtiny, ktorú máme vo firme som akosi zabudol spraviť, tak by sa konečne zišlo spraviť aspoň túto :) Na domácu úlohu sme dostali porovnať "byť slávny" a "byť úspešný". Keďže to je domáca úloha z angličtiny tak nasledujúce riadky budú písané daným jazykom...

Being famous is not something that would make me feel successful - unless one was striving for mediocrity.
- William Hurt

I have read few quotations from famous people about being famous and this one pops up. Funny part is, that name William Hurt was not very famous to me and I had to google to know who he is. But his quotation is good one.

What we could say about being famous? Many times it looks like that being famous is easy job. Nice women is smiling to the camera, handsome boy is answering reporters’ questions with ease, naked beauty pretending not to see paparazzi ... But that is only one side of coin. What we usually see is only "being famous" part but not "working hard to be famous" part. And there are many others "working hard to be famous" so you have to be  "working even harder to be famous".

And what about being successful? Famous people are usually successful but not all successful people are famous. But they have one thing in common and it is working hard part. Every really successful person has to put lot of effort to be successful. It does not matter if your success is about being famous, being first in Olympic Games or it is about being the best software developer. Each of those people has to work hard many years and many times without being noticed by others.

So, what do I prefer? Being famous or being successful? For me being successful is sufficient. I do not really care about being famous part. I do not want to be in the news or being spied by paparazzi.

utorok, 20. septembra 2011

Ach tie pondelky...


Moja žienka je učiteľka a tak sa prispôsobujeme z času na čas jej rozvrhu. Niektoré dni proste musím vypadnúť z roboty skôr. A väčšinou to padne na pondelok. Už si vlastne ani nepamätám kedy to bol aj iný deň.

No a včera bol prvý takýto pondelok v tomto školskom polroku - na školské polroky a nie semestre to rátam už od 5-teho septembra. To je dátum kedy moja Nelča prvý krát išla do školy.

No a v tento pondelok bola úloha jasná a jednoduchá. Proste typ úloh ktoré sa dokážu poriadne zamotať. Zadanie znelo "Vybrať Nelču zo školy a na 16:10 ju zobrať na hudobnú." Proste pohodička.

15:25
Začal mi zvoniť budík aby som už vyrazil. Teda ťažko to nazvať zvonením. Asi pred týždňom som posťahoval nové zvonenia a teraz sa ozvalo zvonenie s názvom "Atomic bomb siren".
Tak som vyrazil k autu a následne smerom Devínska.

15:50
Vybieham z auta, tušiac že času nie je nazvyš. Cestou stretávam známych s deťmi - spolužiakmi Nelči - ktorých deti tiež chodia na hudobku. Hlavou mi blyslo, že na to koľko je hodín sa nejak veľmi zdržiavajú. Ale času na vypytovanie nejak nebolo.

15:55
Nelča zbalená a hor sa domov po hudobkársku žiacku knižku. Našťastie bývame cez cestu a tak sme boli doma za chvíľku.

16:00
Poslal som Nelču nájsť žiacku knižku a ja som skočil na záchod. Nelču som samozrejme potom našiel bez žiackej knižky ako si listuje v takej knižke s dinosaurami (celý ocko, aspoň viem určite, že je moja :) ). Tak ocko našiel žiacku knižku a pýta sa Nelči
   "To je všetko čo potrebuješ na hudobku?"
Chvíľka zamyslenia a potom prišla odpoveď ktorá ma vôbec nepotešila
   "Nezobrali sme si prezuvky zo školy."

16:05
Naspäť v škole, berieme prezuvky a už viac než rezkým krokom ideme ku Cliu (Renault Clio kto by nevedel :) )

16:06
V Cliu. Otočím kľúčom a nič. Teda zvuk ako keby sa chcelo auto naštartovať, ale k naštartovaniu nedôjde...

16:08
Prestalo ma baviť skúšať naštartovať a vyšiel som z auta a zbadal mláku benzínu pod autom...

16:09
Bežím po kľúče od Toyoty.

16:10
Znovu doma. Beriem kľúče od Toyoty. Cítim, že začínam byť pekne spotený. Bežím k autu.

16:12
Presadáme do Toyoty. Naštartovala v pohode. Škoda len, že má prasklinu na čelnom skle trošku väčšiu aká je povolená na jazdu. Ale s tým sa v tomto momente netrápim. Smerujem k hudobke.

16:13
 "Blbá ženská" mi vbehla z bočnej uličky do cesty a vlečie sa predo mnou. A keďže už tak či tak meškáme (ocko prvý krát ma dať dcérku do hudobky a aj to poriadne zmešká ...) tak tá "blbá ženská" mi vykĺzne nahlas čo Nelču poriadne poteší a po zvyšok cesty sa zo zadu ozýva "blbá ženskááááá".

16:15
Parkujeme pred hudobkou. Konečne je cieľ blízko.

16:17 
Prezutá do prezuviek a ocko s návlekmi zarazene stojíme pred dverami triedy v hudobke. Papierik na dverách hlása "Sme v 7B". Super, teraz hľadať 7B. Pre tých čo nepoznajú hudobku v Devínskej, ide o dvojpodlažnú budovu širšiu a dlhšiu so spleťou chodieb. Teda aspoň mne to tak pripadalo keď som sa snažil nájsť 7B. Najmä ak číslovanie dverí mi nedávalo žiaden zmysel.

16:18
Šialeno beháme po budove hudobky v šialenej snahe nájsť 7B.

16:19
Stále to isté ako o 16:18.

16:20
Stále to isté ako o 16:18. Mám pocit, že sme už snáď našli všetky možné čísla od 1 po 30 okrem 7.

16:21
Oslovila nás nejaká pani, pravdepodobne zamestnankiňa hudobnej
    "Hľadáte niečo?"
    "Áno, hľadáme 7B."
    "A čo tam má byť?"
    "Na našej učebni bol lístok, že sme v 7B."
    "A kto vás učí?"
Zamyslenie, ako povedať slušne a nevyzerať ako idiot, že nemám šajnu kto učí moju dcéru? Tak niečo zamrmlem s tým, že ukazujem smerom kde ma Nelča normálne triedu
    "Tam na druhom poschodí v zadu."
    "A aké číslo dverí?"
Ďalšie zamyslenie. Už aj tak vyzerám ako idiot tak už to viac nepokazím
    "Hmmm, ani neviem."

16:22
Daná pani nás berie k učebni 7B. Je pekne zastrčená v bočnej chodbičke.

16:23
Pani klope na dvere a otvára. Nejaké dievčatko tam má lekciu klavíru. Žiadne "Základy hudobnej výchovy". Ak som do teraz nevyzeral ako idiot pre danú pani tak už teraz určite.

16:24
Volám známej ktorú som stretol cestou do školy
    "Kde sú deti?"
    "Aké deti?"
    "No hudobka..."
    "Ale hudobka ešte nezačala..."
Chvíľka pauzy, možno aj bolo počuť ako začali šrotiť kolieska v mojej hlave...
    "Nemala začať hudobka 16:10?"
    "V pondelok začínaju 16:40. To v piatok začínajú 16:10."
Chvíľka pauzy
    "Ok, tak my sme už tu ..."

16:25
Si sadáme na lavičku v hudobnej, odovzdávam Nelči mobil aby sa mohla zahrať "Nahnevané vtáky" (Angry Birds :) ) a ja sa v kľude vydýchavam. Ešte vysvetľujem nedorozumenie pani, ktorá sa nám snažila pomôcť. To čo si o mne asi myslí ma v tomto momente netrápi.

Neskôr večer, keď som stretol moju žienku Táničku, tak sa jej nesmelo pýtam (no samozrejme, že som predpokladal, že to som bol ja kto poplietol ten čas :) )
    "O koľkej mala byť dnes hudobka?"
    "16:10"
Jupíjajéééé, konečne som to nepoplietol ja. Samozrejme, že môj poker face zostal, ale môj hlas už bol určite o mnoho sebaistejší
    "Určite 16:10?"

No čo už, tento semester si veľmi dobre zapamätám o koľkej je v pondelok hudobka :)