streda, 23. novembra 2011

Pocit


Dnes mam asi takýto pocit:

Dumbledore: Predstav si svoj najkrásnejší pocit.
Ja: Už mám,pán Dumbledore....

Vypustil na mňa dementora a ja som vyčaroval najúžasnejšieho patronusa (samozrejme v tvare zúrivého C++ :) )

Dumbledore: To musela byť ale veľmi šťastná myšlienka, ani Harry Potter nedokázal také niečo. Čo to bolo?
Ja: Spomenul som si ako som 23.11.2011 opravil ten nepochopiteľný bug...


Koho by kurnik napadlo, že pridanie BYTE premennej do štruktúry spôsobí, že pamäť využívaná na prenos údajov kernel <-> user space pomocou LPC zrazu nebude zarovnaná na 4 BYTE. No a to potom odpálkuje celú LPC komunikáciu a keďže sa to dialo pri komunikácii s "file system minifilter driver" tak to freezlo všetky CreateFile (tam sme húúúknutý) volania a systém zmrzol skôr ako sa doň dalo prihlásiť....

piatok, 14. októbra 2011

Bum bác


V utorok to tu u nás na Slovensku poriadne buchlo. Buchlo to tak, že to počula celá Európa a dokonca aj čo to bolo počuť v šírom svete. A čo to bol za buchot? To nám proste a sproste padla vláda a padla poriadne na hubu. Ale to až tak ten šíri svet a šíru EU nezaujímalo. Zaujímalo ju to, že sme si dovolili neschváliť navýšenie Európskeho finančného stabilizačného fondu – alebo ináč po slovensky, teda tak ako mi huba narástla – Eurovalu.

Celý príbeh začal krásne. Ujo Cyklista prepustil vo svojej strane miesto volebného lídra transparentnej dievčinke. Neskôr sa zistilo, že transparentná dievčina je až tak transparentná, že je až priehľadná. A zatiaľ v pozadí netransparentný cyklista potichu popod fúziky šliapal do modrých pedálov na stacionárnom bicykli. Musíme ale uznať aj to, že teraz už tak veľmi ľuďom nešliapal na nervy. Ale vo veľkých pretekoch treba zvoliť správnu taktiku a rozložiť si sily. A tak to šliapanie na nervy nás ešte bude čakať a až sa bojím, že s oddýchnutým Cyklistom to bude šliapací šprint.

Potom tam bol chlap s veľkým zásadovým EGOM oblečený ako zelený superman, ktorý predstavil niečo vyše stovky nápadov, tuším ich bolo 120, z ktorých tam boli všetci u neho nejakí svetlo zelení. Ono to že má veľké zásadné EGO na neho iba nedávno prezradili jeho kamaráti, ale aj z tých sa zrazu vykľuli poriadni kuprezáci. Zásadovosť mu vonkoncom nepomohla a tak sa mu pre zmenu nadmerne tvorila kyselina. A nakoniec mu cyklisti aj tak odkázali, že s nimi dobicykloval.

Nenápadne s EGOM a tiež s veľkým egom sa v dočasne svetlozelených tričkách, ale bez podpisov pod 120kou, do vlády prebojovali aj štyria ľudia. Takí obyčajní skromní ľudia. Boli až takí obyčajní a skromní, že ich kapitán musel byť každú chvíľu v telke.

Na začiatku príbehu tu boli aj traja s vlajočkami. Ten z tou maďarskou vypadol kontumačne, ale nalejme si čistého vína, len v tomto prípade sa radšej vyhnime tokajskému, plakať sme určite kvôli tomu neplakali. Ale zas to ani nestálo za otváranie šampanského. Trošku tú radosť pokazil ten čo mával zo slovenskou vlajočkou. Tiež roduverný nacionalista. Ten bohužiaľ kontumačne nevypadol, aj keď veľa nechýbalo, ale zas takú veľkú dieru nevymával. Najlepšie dopadol ten s dvomi vlajočkami, aj keď tá maďarská bola o poriadny kúsok väčšia a držal ju o poriadny kúsok vyššie ako tú slovenskú. Ako sa ukázalo, tak usilovné mávanie s dvomi vlajočkami spravilo taký vietor, že sa dokonca aj do vlády dopremával.

Ale nesmieme zabudnúť na stálicu na našom politickom nebi. Teraz nemyslím tú stálicu v boxerských rukaviciach, tej našťastie hviezda zhasla a dúfam, že nadobro. Ale skôr ako mu hviezda zhasla zasadil semienka buriny s jednou veľkou exotickou burinou priamo do kvetináča na najvyššom súde. A to vám poviem, tá prerastená exotická burina má poriadne korene vrastené priamo do budovy, a ani vyplieť ju tam nevedia.

No a vráťme sa k tej už spomínanej druhej stálici, skoro sa až dá povedať, že k svätej stálici. Táto stálica má tiež v agende súd, ale nie ten najvyšší ale ešte vyšší ako ten najvyšší. Áno, ide o ten slávny posledný súd. Ale to nám radšej ani veľmi nepripomínajú. To by ich asi málokto volil keby sa dopredu vyhrážali súdom. Aj keď pre niekoho by to mohla byť dobrá správa, že to už je ten posledný. Potešujúcou správou bolo, že ich zaujímala bytová otázka. Čo už až tak netešilo bolo, že ich zaujímala ich vlastná bytová otázka a ako sa Figliarsky dostať k bytu za málo peňazí.

No najväčšou radosťou na začiatku príbehu bolo to, že hranatá netransparentná červená hviezda stiahla chvost a do vlády sa už znova nedostala. To bolo radosti, to bolo úsmevov, to bolo balónikov... Už žiadne Smerovanie do [vymazané správcom internetu – príliš neslušné]...

Ale darmo sme sa tešili, darmo sme sa radovali, darmo sme nechávali držať Riškovi balónik. Už sú zase na koni. A ako vždycky na tom ľavom sociálnom. Teda aspoň sa to tak ľudom javí z ich pohľadu. A na opačnej strane ako je ten náš prostý ľud sú neprostí mecenáši s veľkým bezodným vreckom plným peňazí, ktoré treba ešte viac naplniť. A keďže sú na opačnej strane tak samozrejme, že vidia svojho jazdca poriadne v pravo a nesociálne. A keďže neprostým mecenášom sa treba ukazovať z predku tak ľudom musí stačiť pohľad na konskú riť.

A tak nám padla vláda a tak nás musel prísť zachrániť viacSmerný jazdec na červenom koni. S jeho skoro úplne a totálne neskrývanou nezištnou pomocou sme už o dva dni na to ten euroval nejak doeurováľali k úspešnému koncu a šíra Európa a šíri svet nám nadšene tlieskali. Či budeme tlieskať a či budeme mať za čo aj tu u nás ukáže až čas.

No a náš príbeh nekončí a teraz prídu na rad úžasné sladké medové motúzy. To nevadí, že konce tých medových motúzov nikto nikdy nevidel, stačí že ľudia naivne veria, že medové motúzy niekam Smerujú. Ja osobne mám pocit, že smerujú tam kam smerujú už skoro postavené vehementne dávno sľubované diaľnice. Aj toť sme nedávno otvárali jednu, len sa po nej ešte nesmie jazdiť, ale aspoň máme dobrý pocit že je otvorená. Inak kto by si to mal predsa pamätať aké hory doly ktorý típek v akej farby košele nasľuboval.

A čo na záver?

Boh nám pomáhaj,
váš ateista...

streda, 28. septembra 2011

Hľadá sa netopierko


V pondelok som išiel po Nelinku do školy ja. Už som sa nemusel tak veľmi ponáhľať ako minule a tak som v kľudne došiel do školy. A tam som našiel veľmi smutnú Nelinku. Stratil sa jej netopierko - gumená hračka ktorú mala rada.

A to bolo plačúúúú... Hlavne keď "chápavý" ocko začal najprv hľadať morálne poučenie a nie utešovať svoju dcérku. Ono sa mi ani veľmi nečudujte, za necelý mesiac čo chodí do školy, tak okrem netopierka už stihla stratiť niekoľko ceruziek a strúhadlo.

No ale po chvíľke, pod tlakom plaču (tie deti to na nás ale hrozne hrozne vedia :) ) nastúpil chápajúci ocko a sľúbil, že doma spraví plagát a donesieme ho do školy. Včera, teda v utorok, ho Nelinka zobrala zo sebou. Keď som ju bral potom poobede zo školy tak ten "plagát" visel pred triedou na nástenke. Vraj ho dala pani učiteľke ktorá ho tam potom pripla. No a keďže chápavý ocko ešte sľúbil, že ten plagát dá aj na internet tak plním svoj sľub. Keby ste našli netopierka niekde tak mi napíšte :)

Inak včera cestou domov som našiel na múriku položenú jej stratenú sponku ...

pondelok, 26. septembra 2011

Homework

Áno, aj vo veku 35 rokov človek musí písať domáce úlohy. Je pravda, že posledné dve domáce úlohy z angličtiny, ktorú máme vo firme som akosi zabudol spraviť, tak by sa konečne zišlo spraviť aspoň túto :) Na domácu úlohu sme dostali porovnať "byť slávny" a "byť úspešný". Keďže to je domáca úloha z angličtiny tak nasledujúce riadky budú písané daným jazykom...

Being famous is not something that would make me feel successful - unless one was striving for mediocrity.
- William Hurt

I have read few quotations from famous people about being famous and this one pops up. Funny part is, that name William Hurt was not very famous to me and I had to google to know who he is. But his quotation is good one.

What we could say about being famous? Many times it looks like that being famous is easy job. Nice women is smiling to the camera, handsome boy is answering reporters’ questions with ease, naked beauty pretending not to see paparazzi ... But that is only one side of coin. What we usually see is only "being famous" part but not "working hard to be famous" part. And there are many others "working hard to be famous" so you have to be  "working even harder to be famous".

And what about being successful? Famous people are usually successful but not all successful people are famous. But they have one thing in common and it is working hard part. Every really successful person has to put lot of effort to be successful. It does not matter if your success is about being famous, being first in Olympic Games or it is about being the best software developer. Each of those people has to work hard many years and many times without being noticed by others.

So, what do I prefer? Being famous or being successful? For me being successful is sufficient. I do not really care about being famous part. I do not want to be in the news or being spied by paparazzi.

utorok, 20. septembra 2011

Ach tie pondelky...


Moja žienka je učiteľka a tak sa prispôsobujeme z času na čas jej rozvrhu. Niektoré dni proste musím vypadnúť z roboty skôr. A väčšinou to padne na pondelok. Už si vlastne ani nepamätám kedy to bol aj iný deň.

No a včera bol prvý takýto pondelok v tomto školskom polroku - na školské polroky a nie semestre to rátam už od 5-teho septembra. To je dátum kedy moja Nelča prvý krát išla do školy.

No a v tento pondelok bola úloha jasná a jednoduchá. Proste typ úloh ktoré sa dokážu poriadne zamotať. Zadanie znelo "Vybrať Nelču zo školy a na 16:10 ju zobrať na hudobnú." Proste pohodička.

15:25
Začal mi zvoniť budík aby som už vyrazil. Teda ťažko to nazvať zvonením. Asi pred týždňom som posťahoval nové zvonenia a teraz sa ozvalo zvonenie s názvom "Atomic bomb siren".
Tak som vyrazil k autu a následne smerom Devínska.

15:50
Vybieham z auta, tušiac že času nie je nazvyš. Cestou stretávam známych s deťmi - spolužiakmi Nelči - ktorých deti tiež chodia na hudobku. Hlavou mi blyslo, že na to koľko je hodín sa nejak veľmi zdržiavajú. Ale času na vypytovanie nejak nebolo.

15:55
Nelča zbalená a hor sa domov po hudobkársku žiacku knižku. Našťastie bývame cez cestu a tak sme boli doma za chvíľku.

16:00
Poslal som Nelču nájsť žiacku knižku a ja som skočil na záchod. Nelču som samozrejme potom našiel bez žiackej knižky ako si listuje v takej knižke s dinosaurami (celý ocko, aspoň viem určite, že je moja :) ). Tak ocko našiel žiacku knižku a pýta sa Nelči
   "To je všetko čo potrebuješ na hudobku?"
Chvíľka zamyslenia a potom prišla odpoveď ktorá ma vôbec nepotešila
   "Nezobrali sme si prezuvky zo školy."

16:05
Naspäť v škole, berieme prezuvky a už viac než rezkým krokom ideme ku Cliu (Renault Clio kto by nevedel :) )

16:06
V Cliu. Otočím kľúčom a nič. Teda zvuk ako keby sa chcelo auto naštartovať, ale k naštartovaniu nedôjde...

16:08
Prestalo ma baviť skúšať naštartovať a vyšiel som z auta a zbadal mláku benzínu pod autom...

16:09
Bežím po kľúče od Toyoty.

16:10
Znovu doma. Beriem kľúče od Toyoty. Cítim, že začínam byť pekne spotený. Bežím k autu.

16:12
Presadáme do Toyoty. Naštartovala v pohode. Škoda len, že má prasklinu na čelnom skle trošku väčšiu aká je povolená na jazdu. Ale s tým sa v tomto momente netrápim. Smerujem k hudobke.

16:13
 "Blbá ženská" mi vbehla z bočnej uličky do cesty a vlečie sa predo mnou. A keďže už tak či tak meškáme (ocko prvý krát ma dať dcérku do hudobky a aj to poriadne zmešká ...) tak tá "blbá ženská" mi vykĺzne nahlas čo Nelču poriadne poteší a po zvyšok cesty sa zo zadu ozýva "blbá ženskááááá".

16:15
Parkujeme pred hudobkou. Konečne je cieľ blízko.

16:17 
Prezutá do prezuviek a ocko s návlekmi zarazene stojíme pred dverami triedy v hudobke. Papierik na dverách hlása "Sme v 7B". Super, teraz hľadať 7B. Pre tých čo nepoznajú hudobku v Devínskej, ide o dvojpodlažnú budovu širšiu a dlhšiu so spleťou chodieb. Teda aspoň mne to tak pripadalo keď som sa snažil nájsť 7B. Najmä ak číslovanie dverí mi nedávalo žiaden zmysel.

16:18
Šialeno beháme po budove hudobky v šialenej snahe nájsť 7B.

16:19
Stále to isté ako o 16:18.

16:20
Stále to isté ako o 16:18. Mám pocit, že sme už snáď našli všetky možné čísla od 1 po 30 okrem 7.

16:21
Oslovila nás nejaká pani, pravdepodobne zamestnankiňa hudobnej
    "Hľadáte niečo?"
    "Áno, hľadáme 7B."
    "A čo tam má byť?"
    "Na našej učebni bol lístok, že sme v 7B."
    "A kto vás učí?"
Zamyslenie, ako povedať slušne a nevyzerať ako idiot, že nemám šajnu kto učí moju dcéru? Tak niečo zamrmlem s tým, že ukazujem smerom kde ma Nelča normálne triedu
    "Tam na druhom poschodí v zadu."
    "A aké číslo dverí?"
Ďalšie zamyslenie. Už aj tak vyzerám ako idiot tak už to viac nepokazím
    "Hmmm, ani neviem."

16:22
Daná pani nás berie k učebni 7B. Je pekne zastrčená v bočnej chodbičke.

16:23
Pani klope na dvere a otvára. Nejaké dievčatko tam má lekciu klavíru. Žiadne "Základy hudobnej výchovy". Ak som do teraz nevyzeral ako idiot pre danú pani tak už teraz určite.

16:24
Volám známej ktorú som stretol cestou do školy
    "Kde sú deti?"
    "Aké deti?"
    "No hudobka..."
    "Ale hudobka ešte nezačala..."
Chvíľka pauzy, možno aj bolo počuť ako začali šrotiť kolieska v mojej hlave...
    "Nemala začať hudobka 16:10?"
    "V pondelok začínaju 16:40. To v piatok začínajú 16:10."
Chvíľka pauzy
    "Ok, tak my sme už tu ..."

16:25
Si sadáme na lavičku v hudobnej, odovzdávam Nelči mobil aby sa mohla zahrať "Nahnevané vtáky" (Angry Birds :) ) a ja sa v kľude vydýchavam. Ešte vysvetľujem nedorozumenie pani, ktorá sa nám snažila pomôcť. To čo si o mne asi myslí ma v tomto momente netrápi.

Neskôr večer, keď som stretol moju žienku Táničku, tak sa jej nesmelo pýtam (no samozrejme, že som predpokladal, že to som bol ja kto poplietol ten čas :) )
    "O koľkej mala byť dnes hudobka?"
    "16:10"
Jupíjajéééé, konečne som to nepoplietol ja. Samozrejme, že môj poker face zostal, ale môj hlas už bol určite o mnoho sebaistejší
    "Určite 16:10?"

No čo už, tento semester si veľmi dobre zapamätám o koľkej je v pondelok hudobka :)

pondelok, 8. augusta 2011

Nelča nám rastie

Nelča ešte nevie čítať, veď ešte nie je školáčka. Teda skoro už je, o 4 týždne usadne do školskej lavice po prvý krát. Ocko už má z toho stres ako to zvládne. Oproti tomu sa Nelča na to nevýslovne teší.... Ale o tom som nechcel.

Je až neuveriteľné ako sa dokáže učiť "patterny" alebo po slovensky "vzory" (aj keď mne, človeku tváriacemu sa ako programátor, slovo "vzor" príde trošku divné :) ). Pre tých, komu slovo "pattern" alebo "vzor" veľa nehovorí - je to vykonávanie podobných činností v podstate rovnako. Napríklad varenie (s nadhľadom :) ) - pripravím ingrediencie, zmiešam ich, dám na šporák, zoberiem zo šporáku, jem :)

No a Nelča sa naučila všeobecné patterny na internete. Keďže nevie čítať tak musí použiť rozum :) Vie, že zelené veľké tlačítko je "OK", červené tlačítko je "zrušiť" a podobné štandardné veci. Webové stránky sú plné takýchto "vzorov". A potom sa len čudujem ako dokáže sa zahrať online hry. A hlavne sa nebojí postláčať rôzne možnosti, pri ktorých maminke vlasy dupkom stávajú a ja sa len čudujem... Inak keď nad tým rozmýšľam, tak by Nelinka bola úžasný tester užívateľskej použiteľnosti nejakého webu.

Niekedy sa ale dostane k hre, kde je dôležité vedieť čítať no a jednou takou je www.howrse.cz. No a teraz je na prázdninách aj s maminkou u starkej a keď je treba niečo rozlúsknuť tak mi volajú. No a včera si nevedeli rady tak mi volali - volali s maminkinho telefónu ale ozvala a pýtala sa iba Nelča ... To isté cca o 1hodinku. Lenže až po 5 minútach keď som začul v pozadí
- "Nelinka a Ty čo to robíš?"
- "Volám s ockom."
 som pochopil, že Nelča mi zavolala sama ... Proste videla ako sa vytáča ocko a zopakovala "vzor".


streda, 1. júna 2011

V čom je chyba?

V jednom C++ kóde som spravil chybu a relatívne ma to prekvapilo. Aj keď po tom čo som si uvedomil, že to je chyba tak to bolo hneď zrejmé. Zjednodušene som túto chybu zaniesol do nasledujúceho kódu - nájdete chybu/chyby? Viete povedať čo sa stane bez toho aby ste spustili tento kód? A ako by ste ho opravili?

#include <string.h>

 
class A
{
public:
       A()
       {
              Initialize();
       }

      
~A()
       {
              Deinitialize();
       }

      
virtual void Initialize()
       {
       }

      
virtual void Deinitialize()
       {
       }
};
 
class B : public A
{
public:
       char *m_pMemory;
       B()
       {
              m_pMemory = NULL;
       }
 
       virtual void Initialize()
       {
              m_pMemory = new char[ 200];
              strcpy( m_pMemory, "Pekne nam to funguje\n");
       }
 
       virtual void Deinitialize()
       {
              if ( m_pMemory)
                     delete []m_pMemory;
       }
 
       char *GetMemory()
       {
              return m_pMemory;
       }
};
 
int _tmain(int argc,  _TCHAR* argv[])
{
      
B b;

      
printf( b.GetMemory());
 
       return 0;
}

streda, 23. marca 2011

Prečo je niekedy rozumné odložiť prácu na neskôr


Toyotka je stále v servise a ja pociťujem prvé následky - ležím v posteli a okrem toho, že píšem blog sa cítim dosť mizerne. To viete, človek zhýčkaný autom má zrazu použiť MHD...

Človek ráno pozrie z okna a svieti pekne slniečko - tak načo si brať teplú vetrovku? Vonku síce zistí, že je trošku pod nulou, ale zvyknutý z čias vozenia sa autom, sa nevráti naspäť po niečo teplejšie. A na dôvažok pre istotu večer spŕchne a kašeľ ktorý by normálne v pohode prešiel, tak záhadne neprejde a ešte sa to zhorší...

A tak dnes v robote som všetkých obšťastňoval príjemným neutíchajúcim kašľom s cca 5rpm (to ja len zas frajerím s auto výrazmi - po slovensky 5 zakašľaní za minútu). Po chvíľke mali všetci nasadené sluchátka. Teda až na Andreja - ten si ešte sluchátka nestihol na jeho škodu doniesť - on je u nás iba prvý mesiac. A nielenže som kašľal, ale aj som sa tak cítil a môj pracovný výkon bol tomu priamo úmerný.

Dostal som dnes jeden bug na riešenie. Bol od Paľa. On zvykne nájsť dosť šialené bugy. Niekedy sa až bojím čo to zas od neho bude, že či popis nebude niečo ako : "Skackaj na jednej nohe, pravou rukou žongluj a ľavou stlač tlačítko OK ale musí to byť 24 pixel z prava a 15 pixel z hora. Potom aplikácia padne. Ak nebude splnená niektorá z podmienok, tak to potom funguje správne." No a Paľo sa nedal zahanbiť a aj tento bug bol tomu popisu podobný. Proste to padá iba na 8 procesorovej mašine, Win7 a 64bit. No a postup na zreprodukovanie bugu mal asi 8 krokov a niektoré z krokov mali asi 6-8 podkrokov...

Samozrejme, že na svojich Win7 64bit ale iba s 2 procesormi som to nezreprodukoval. Skúsil som to na svojom testovacom počítači. Ten mal síce 8 procesorov a mal aj Win7, ale nebol 64bit. Nezostávalo mi nič iné, len nainštalovať Win7 64 bit na testovaciu mašinu.

Na testovacej mašine mám na disku priestor, ktorý je nealokovaný - teda pre lajka povedané - neviditeľný. A vždy si pre nový systém odkrojím z tadiaľ 100GB. Takto tam mám WinXP 32bit a Win7 32bit. V správcovi diskov som si dal alokovať 100GB a ten sa ma aj opýtal, či som si istý, že chcem konvertovať disk na dynamický disk a že potom nebudem môcť použivať systém na danom disku... A tu sa začala prejavovať moja choroba a z nej vyplývajúca (ne)sústredenosť. Tak som bezmyšlienkovite dal OK. Veď čo sa mi môže stať, prinajhoršom to vrátim naspäť. Dosť som sa mýlil. Keď som sa snažil nainštalovať nový systém na novo alokovanú časť, tak som sa dozvedel, že nie nie - to je dynamický disk, tam systém nemôže ísť.

Po počiatočnom zisťovaní, že cesta späť ide v podstate len cez preformátovanie celého disku (pre technicky zdatných - zálohovať a zrušiť všetky volumy a potom to ide nastaviť naspäť), som našiel jeden nástroj čo by to zvládol aj bez formátovania, ale ten bol iba na WinXp. Takže reštart a naštartovať WinXP. Ale WinXP sa nekonali - je dynamický disk a teda systém sa konať nebude.

V tedy som si povedal, že už stačilo a pôjdem domov. A mal som to aj urobiť. Ale napadla ma ešte jedna úžasná myšlienka. Preformátujem časť s WinXP - veď aj tak nejdú a ich zálohu niekde mám - a dám tam Win7 64bit. A tak som to aj spravil. Teda až na jeden detail. Preformátoval som nesprávnu časť a to časť s Win7 32bit z ktorej až takú aktuálnu zálohu nemám... Čo ma ale naozaj dorazilo bolo, že to čo som vlastne nainštaloval neboli 64 bitové Win7 ale znova 32 bitové, čo mi je samozrejme teraz slušne povedané nanič...

A tak som odolal ďalším úžasným nápadom, že čo teraz s tým a vypol som počítače, zbalil sa a išiel pekne domov.

No a teraz si ležkám v posteli pod perinou, a je mi dobre. Teda mohlo mi byť ešte lepšie - dnes som mal ísť na kamarátovu oslavu menín. Grilovačka a ginovačka... Idem si teda aj ja teraz ničo vypiť, konkrétne sirup proti kašľu ...

utorok, 22. marca 2011

A Toyotka je v servise


Som zvedavý čo jej je. Neštartuje a zdá sa, že nemá dosť elektriky - možná súcití s krajinou pôvodu, kde teraz tiež veľa vecí nefunguje a nie je dosť elektriky.

Môj pokus nahodiť ju káblami pomocou Clia nevyšiel. Tak som včera zavolal na telefónne číslo pod menom "Autoservis Brada", kontakt ktorý mi dohodila už dávnejšie moja ženuška od svojej kamošky, a dohodol sa, že dnes ráno Toyotku dotiahnem. Clio sa na pár miestach zapotilo, ale zvládlo to (Francúzko pomáha Japoncom a všetko to riadia Slováci :) ). Brácha v Toyotke ani nemusel použiť vysielačky čo som pre istotu pribalil.

V autoservise nemal byť majiteľ, ale jeho zástupca. Boli sme tam skôr a tak som išiel za chlapíkom čo tam umýval auto.
- "Dobrý, volal som včera s pánom Bradom..."
- "On tu dnes ráno nie je..."
- "Ja viem, pán Brada mi povedal, že tu bude jeho zástupca. Tak že či tu už náhodou nie je."
- "Ešte nie, chodí tak okolo deviatej."

Zástupca naozaj došiel presne o deviatej a keď došiel tak som hneď za ním išiel "Volal som s pánom Bradom ... Dohodol som sa s pánom Bradom..." atď... Po chvíľke rozprávania sa, mi hovorí
- "Neviem od koho máte na nás kontakt..."
- "Už som tu bol viac krát, aj s týmto Cliom" - hovorím mu.
- "Ja len, že pán Brada nie je pán Brada ale je to je prezývka..."
- "Aha" - som dokázal dodať skôr ako som sa začal s bratom smiať.

Už som tam bol asi 3-4 krát a až teraz som sa dozvedel, že oslovenie ktoré používam nie je veľmi správne :) a v podstate mi došlo, že prečo je "pán Brada" taký zaskočený v telefóne keď ho tak oslovím a vždy sa začudovane pýta viac kto volá :)

Dúfam, že sa veľmi nehnevá, lebo s týmto servisom som zatiaľ vždy bol spokojný a aj na odťah z DNV to nemám ďaleko :)