utorok, 20. septembra 2011

Ach tie pondelky...


Moja žienka je učiteľka a tak sa prispôsobujeme z času na čas jej rozvrhu. Niektoré dni proste musím vypadnúť z roboty skôr. A väčšinou to padne na pondelok. Už si vlastne ani nepamätám kedy to bol aj iný deň.

No a včera bol prvý takýto pondelok v tomto školskom polroku - na školské polroky a nie semestre to rátam už od 5-teho septembra. To je dátum kedy moja Nelča prvý krát išla do školy.

No a v tento pondelok bola úloha jasná a jednoduchá. Proste typ úloh ktoré sa dokážu poriadne zamotať. Zadanie znelo "Vybrať Nelču zo školy a na 16:10 ju zobrať na hudobnú." Proste pohodička.

15:25
Začal mi zvoniť budík aby som už vyrazil. Teda ťažko to nazvať zvonením. Asi pred týždňom som posťahoval nové zvonenia a teraz sa ozvalo zvonenie s názvom "Atomic bomb siren".
Tak som vyrazil k autu a následne smerom Devínska.

15:50
Vybieham z auta, tušiac že času nie je nazvyš. Cestou stretávam známych s deťmi - spolužiakmi Nelči - ktorých deti tiež chodia na hudobku. Hlavou mi blyslo, že na to koľko je hodín sa nejak veľmi zdržiavajú. Ale času na vypytovanie nejak nebolo.

15:55
Nelča zbalená a hor sa domov po hudobkársku žiacku knižku. Našťastie bývame cez cestu a tak sme boli doma za chvíľku.

16:00
Poslal som Nelču nájsť žiacku knižku a ja som skočil na záchod. Nelču som samozrejme potom našiel bez žiackej knižky ako si listuje v takej knižke s dinosaurami (celý ocko, aspoň viem určite, že je moja :) ). Tak ocko našiel žiacku knižku a pýta sa Nelči
   "To je všetko čo potrebuješ na hudobku?"
Chvíľka zamyslenia a potom prišla odpoveď ktorá ma vôbec nepotešila
   "Nezobrali sme si prezuvky zo školy."

16:05
Naspäť v škole, berieme prezuvky a už viac než rezkým krokom ideme ku Cliu (Renault Clio kto by nevedel :) )

16:06
V Cliu. Otočím kľúčom a nič. Teda zvuk ako keby sa chcelo auto naštartovať, ale k naštartovaniu nedôjde...

16:08
Prestalo ma baviť skúšať naštartovať a vyšiel som z auta a zbadal mláku benzínu pod autom...

16:09
Bežím po kľúče od Toyoty.

16:10
Znovu doma. Beriem kľúče od Toyoty. Cítim, že začínam byť pekne spotený. Bežím k autu.

16:12
Presadáme do Toyoty. Naštartovala v pohode. Škoda len, že má prasklinu na čelnom skle trošku väčšiu aká je povolená na jazdu. Ale s tým sa v tomto momente netrápim. Smerujem k hudobke.

16:13
 "Blbá ženská" mi vbehla z bočnej uličky do cesty a vlečie sa predo mnou. A keďže už tak či tak meškáme (ocko prvý krát ma dať dcérku do hudobky a aj to poriadne zmešká ...) tak tá "blbá ženská" mi vykĺzne nahlas čo Nelču poriadne poteší a po zvyšok cesty sa zo zadu ozýva "blbá ženskááááá".

16:15
Parkujeme pred hudobkou. Konečne je cieľ blízko.

16:17 
Prezutá do prezuviek a ocko s návlekmi zarazene stojíme pred dverami triedy v hudobke. Papierik na dverách hlása "Sme v 7B". Super, teraz hľadať 7B. Pre tých čo nepoznajú hudobku v Devínskej, ide o dvojpodlažnú budovu širšiu a dlhšiu so spleťou chodieb. Teda aspoň mne to tak pripadalo keď som sa snažil nájsť 7B. Najmä ak číslovanie dverí mi nedávalo žiaden zmysel.

16:18
Šialeno beháme po budove hudobky v šialenej snahe nájsť 7B.

16:19
Stále to isté ako o 16:18.

16:20
Stále to isté ako o 16:18. Mám pocit, že sme už snáď našli všetky možné čísla od 1 po 30 okrem 7.

16:21
Oslovila nás nejaká pani, pravdepodobne zamestnankiňa hudobnej
    "Hľadáte niečo?"
    "Áno, hľadáme 7B."
    "A čo tam má byť?"
    "Na našej učebni bol lístok, že sme v 7B."
    "A kto vás učí?"
Zamyslenie, ako povedať slušne a nevyzerať ako idiot, že nemám šajnu kto učí moju dcéru? Tak niečo zamrmlem s tým, že ukazujem smerom kde ma Nelča normálne triedu
    "Tam na druhom poschodí v zadu."
    "A aké číslo dverí?"
Ďalšie zamyslenie. Už aj tak vyzerám ako idiot tak už to viac nepokazím
    "Hmmm, ani neviem."

16:22
Daná pani nás berie k učebni 7B. Je pekne zastrčená v bočnej chodbičke.

16:23
Pani klope na dvere a otvára. Nejaké dievčatko tam má lekciu klavíru. Žiadne "Základy hudobnej výchovy". Ak som do teraz nevyzeral ako idiot pre danú pani tak už teraz určite.

16:24
Volám známej ktorú som stretol cestou do školy
    "Kde sú deti?"
    "Aké deti?"
    "No hudobka..."
    "Ale hudobka ešte nezačala..."
Chvíľka pauzy, možno aj bolo počuť ako začali šrotiť kolieska v mojej hlave...
    "Nemala začať hudobka 16:10?"
    "V pondelok začínaju 16:40. To v piatok začínajú 16:10."
Chvíľka pauzy
    "Ok, tak my sme už tu ..."

16:25
Si sadáme na lavičku v hudobnej, odovzdávam Nelči mobil aby sa mohla zahrať "Nahnevané vtáky" (Angry Birds :) ) a ja sa v kľude vydýchavam. Ešte vysvetľujem nedorozumenie pani, ktorá sa nám snažila pomôcť. To čo si o mne asi myslí ma v tomto momente netrápi.

Neskôr večer, keď som stretol moju žienku Táničku, tak sa jej nesmelo pýtam (no samozrejme, že som predpokladal, že to som bol ja kto poplietol ten čas :) )
    "O koľkej mala byť dnes hudobka?"
    "16:10"
Jupíjajéééé, konečne som to nepoplietol ja. Samozrejme, že môj poker face zostal, ale môj hlas už bol určite o mnoho sebaistejší
    "Určite 16:10?"

No čo už, tento semester si veľmi dobre zapamätám o koľkej je v pondelok hudobka :)

2 komentáre:

  1. Tentoraz jednoznačne hľadajúci muž. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. toto nevymyslíš, to musí priniesť sám život :-D
    jednoducho perfektné

    OdpovedaťOdstrániť