Keď budem veľká

Túto vetu počúvam snáď denno-denne od mojej štvorročnej dcéry. Keď budem veľká budem šoférovať auto. Keď budem veľká pôjdem do divadla. A tak ďalej. A už sa nevie dočkať. Tak ako sme sa nevedeli dočkať ani my. Lenže teraz sme už veľkí, teda dospeláci. Deti nám závidia a nevedia o tom, že mi závidíme im. A my im to nepovieme. Na to ich máme veľmi radi. Škôlkári závidia školákom, že školáci už nerobia všetko za rúčku. Ale až keď prídu do školy pochopia, že zrazu im pribúdajú povinnosti. Najväčší problém už nie je to, že mi Kubko zobral autíčko. Už sa neradujú keď sa mi podarí napísať písmeno N, ale keď ho nenapíšem tak je zle. A nielen že to písmeno som mohol písať kedy som chcel, ale teraz to treba napísať keď to odo mňa v škole chcú. Každým rokom na základnej škole je to ťažšie a ťažšie. Stále pod drobnohľadom rodičov. Kamošov brácha je na strednej na intráku. A čo sa mi o jeho živote kamoš narozprával. Tak začneme hľadieť dopredu smerom k strednej škole. A hurá sme tam. 9 rokov základky je za nami a stredná škola čaká. Rodičia nám snáď už nebudú toľko kecať do života. Ale čo to. Ďalšie povinnosti a učenia na obzore. Stále menej a menej času na zábavu. Ale stále sa nájde. Ide sa potajme na pivko. Niekto si za barákom potiahne z cigaretky. Ide sa na chatu s partiou. Stále nad nami ale visí kontrola rodičov, čo nás hnevá a tak sa už nevieme dočkať výšky. Brat kamoša je na výške a čo sa mi o ňom kamoš narozprával. Maturitu máme za sebou s vedomím, že nič ťažšie snáď už nemôže byť. Hor sa na tú výšku. Ale čo to. Ďalšie povinnosti a učenie na obzore. Každý polrok maturita a na miesto štyroch predmetov a štyroch poväčšine príjemných učiteľov ktorí sa Ti snažia pomôcť, je tých predmetov šesť a profesor je jeden na každú skúšku a nezaujíma ho, že či prejdeš alebo nie. O tom sa kamoš nezmienil keď hovoril o bráchovy. Rodičia už nie sú kontrolóri ale iba pozorovatelia nášho života. Už nám toľko nepomáhajú. Snažia sa ale sú príliš ďaleko a aj tak si veľmi pomôcť nedáme. Času je pomenej. Peňazí tiež. Čas na zábavu sa z času na čas nájde a tak si ho o to viac užívame. Peniaze tie sú vždy problém. Ale keď budem zarábať tak peňazí bude dosť a nebudú žiadne skúškové, žiaden profesor čo sa Ťa snaží potopiť za každú cenu. Už aby bola výška za nami. Dobré ránko pán magister, dobré ránko pán inžinier. Výška je za nami. Hor sa pracovať. Ale čo to. Ďalšie povinnosti na obzore.V pondelok, utorok, stredu, štvrtok a piatok osem hodín života trčím niekde kde sa nedávajú známky ale za nekvalitne odvodenú prácu sú horšie následky. Na prednáškach bola aspoň z času na čas sranda. Cestou do práce a z práce trčím v zápche ďalšie dve hodiny. Na zábavu sa nedá v tedy nejak myslieť. Ešte, že je tá sobota a nedeľa. Zoberiem frajerku, budúcu manželku, niekam von. Zrazu som ženatý a mám dieťa. Voľný čas už nie je náš. Závidíme každé ráno dieťaťu, že môže zostať vo škôlke a ja musím ísť tráviť ďalšie dve hodiny v zápche a ďalších osem hodín v robote. A tak sa pomaličky teším na dôchodok... Keby som toto všetko vedel asi prestanem rásť už vo škôlke a zostanem tam navždy. A keď mi dcéra zas povie "Keď budem veľká ...." tak jej ako vždy odpoviem - "Áno, potom to budeš môcť.". A zákerne pomlčím čo všetko bude musieť a čo nebude môcť. Ešte by náhodou prestala rásť a ja by som si nemohol užiť dôchodok keď už bude z domu von...